Pohľad z okna vlaku
Pohľad z okna vlaku
Hľadela som von oknom a počúvala som to. Ten zvuk. Zvuk môjho zlomenia. Nič z tých prostých radostí života ma už nedokázalo potešiť. Len on...ktorý bola tak blízko a zároveň ďaleko. Pozerala som von oknom, plná nádejí a snov, ktoré nikdy neboli vyslovené. Sledovala som nebotyčné stromy, ktoré sa chúlili pod tmavou oblohou v jemnom šere. Nebolo takmer nič vidieť, no mne to nevadilo. Pretože som vedela, že pochmúrna nálada neopantala len mňa...
Sledovala som svoj odraz. Na mojej tvári, som nevidela ani náznak úsmevu, na ktorý som však nemala dôvod. Ležala som v tme, v takmer dokonalom tichu, ktoré rušil iba zvuk hýbajúcich sa kolies vlaku. V pravidelnom sekundovom intervale sa mi do ušných bubienkov dostávali zvuky, na ktoré som sa začala sústrediť. Tento melancholický pocit netrval dlho, pretože postupom času, s myšlienkami pri ňom, som zaspala.
Do očí mi udieralo jasné mihotavé svetlo, ktoré sa odrážalo od okna priamo do mojich očí. Niečo, alebo možno niekto veľmi chcel, aby som sa prebudila. Nechcela som otvoriť oči a prebudiť sa do prítomnosti. Tej depresívnej prítomnosti, v ktorej keď sa pozriem von oknom, nevidím šťastie, ani radosť. Ani jeho. No nakoniec ma niečo presvedčilo.
Neviem či to bola len túžba zistiť, čo sa skrýva za závojom tmy, alebo som vedela, že ma nič zlé nečaká. Otvorila som oči, ktoré mi v momente zaliali slzy. Nebolo to preto, že mi slnečné lúče hladili tvár, ale preto že predo mnou sedel on. V tej chvíli akoby sa celá miestnosť rozžiarila. Akoby slnečný svit mal zrazu svoju melódiu a buchot môjho srdca prezrádzal to, čo som pociťovala každým centimetrom svojho tela.
No nepozeral sa na mňa. Pozerala sa von oknom. Prečo? Pýtala som sa sám seba. Otočila som hlavu tým istým smerom čo on. Šero sa stratilo. Zem sa konečne mohla nadýchnuť a rozvoniavať novým životom. Všetko navôkol sa začalo obliekať do zeleného rúcha hustého lístia. Množstvo zvierat, cítiac príval slnečných lúčov, si prebíjali cestu na povrch, aby aj oni mohli byť svedkami tej neskutočnej nádhery. Lúky zalialo množstvo farieb. Kvety najrôznejších tvarov začali hýriť farbami, aké človeku ani na um neprídu. A to všetko pre jeden jediný cieľ. Aby práve oni vôňou, farbou a tvarom prilákali ľudské oko, čo nič také jakživ nevidelo. Otvorila som okno. Dnu sa vkradla nádherná, nenapodobiteľná zmes vône. Mala som pocit, že sa toho všetkého môžem dotknúť, bolo však už neskoro...
Prebudila som sa. No už nie v tej zlej nálade. Nemala som síce čas prehliadnuť si všetko, čo som chcela, no na mojich perách pohrával úsmev od ucha k uchu. Svet sa mi už nezdal tak bezvýrazný a ponurý. Práve naopak. Pochopila som však, že keď mám pri sebe jeho, všetko sa zdá iné, lepšie. Že Prekonám všetky nástrahy a prekážky života. A aj keď som vedela, že to bude ťažké, vedela som aj, že to bude stáť za to.