Príroda nás obklopuje po celý život. Dáva nám svoju silu, energiu a ešte sa pýši svojou krásou. V každom ročnom období je niečím výnimočná, ale najkrajšia je na jeseň.
Na jeseň les pomaly vymieňa svoje farby. Keď sa prechádzam po lese, cítim sa ako vo farebnej galérií. Hlavne, keď veľa prší a v lese je mokro - maliarovi akoby sa roztiekli farby. Polia sa zlievajú so suchými lúkami. Potok sa hnevá, mení sa z čírej modrej na kalnú hnedú, berie so sebou všetko, čo mu príde pod ruku.
Vysoké stromy sa nakláňajú a plačú za svojimi listami. Aj keď veľmi plačú, vietor ich nešetrí a zhodí z nich všetko až do posledného lístka. Les zostáva holý a zvieratá sú bezmocné a nechránené, premýšľajú, kam sa skryjú a čo budú jesť. Vietor sa medzitým potuluje a tvári sa, že sa ho to netýka.
Možno sa zdá, že les na jeseň pôsobí smutne, ale on sa len chystá na spánok, aby sa na jar opäť prebudil v celej kráse.