Smútočný príhovor

Smútočný príhovor

Vážená smútiaca rodina!

Vážené smútočné zhromaždenie!

Smrť – tá najkrutejšia podoba života – nám vzala vzácneho človeka, dobrého priateľa. A zrazu zisťujeme, že svet okolo nás akosi ochudobnel.

Peter pôsobil na tunajšom gymnáziu 14 rokov. Boli sme radi, keď prišiel k nám. Bol nielen dobrým učiteľom žiakov, ale i nás – mladších, začínajúcich. Učil nás pracovitosti, no predovšetkým učil nás tešiť sa z práce. Obdivovali sme jeho ľudskú vyrovnanosť a pohodu, ktorú si nenechával iba pre seba. Bol naším nenápadným radcom, ktorý nám svoje bohaté životné skúsenosti podával s takou radosťou, s akou sa podáva dar.

Žil s nami v čase úspechov, hľadaní, ale i ťažkostí a prehier. Dokázal nám však vnuknúť presvedčenie, že víťazstvo po prehrách je cennejšie ako víťazstvo bez prekážok. Dnes vieme lepšie, ako sme vedeli vtedy, aké sú to hodnoty. Ešte z nich čerpáme, ešte z nich žijeme. A zrazu sa nám zdá, že sme mu za to ani nemali čas poďakovať sa.

Aký rýchly a neúprosný je beh času. Náhlime sa a v tomto životnom zhone často objavíme hodnoty človeka, až keď sa pominie. Ani sme si nestačili uvedomiť, že bol pri nás, správal sa ako jednoduchý, skromný človek, ktorý zdieľal naše osudy. Dokázal smútiť s tými, čo si bolesť či krivdu liečili smútkom, smiať sa s tými, čo smiechom smútok porážali. Obdivovali sme jeho životnú vitalitu i jeho ochotu pomáhať všade tam, kde bolo treba, a každému, kto ho o to požiadal. Bol studnicou nevyčerpateľných skúseností a rád.

Rád sa k nám vracal i v čase, keď už nepracoval. Boli sme potešení, že u nás sa rozhodol už ako dôchodca osláviť svoje 70. narodeniny. Vtedy sme mu recitovali preňho napísanú báseň, v ktorej boli i tieto verše:

Lebo je taký nepísaný príkaz:
Ak chceš žiť tak, ako žiť treba,
musíš vziať ťarchu svojho času na bedrá
a smelo ísť i proti ostrým šľahom vetra.
Po pádoch z prachu vstať,
čo času patrí, času dať!
A potom skromne prežiť triumf víťaza!
Lebo si koreňom plodov kypril zemi
a zemi doprial vánok požehnanej vlahy.
To je oáza!
To je sieň slávy!

Vtedy sme počúvali tieto verše aj s určitou závisťou, ale najmä s otáznikmi, či budú po rokoch aktuálne aj pre nás.

Dnes vieme, že náš zosnulý Peter bol pre nás naozaj vzácny človek. Spomienky naňho nás presviedčajú o veľkej potrebe ľudskej spolupatričnosti a vzájomnej pozornosti. Možno to zisťujeme až teraz, keď spomíname. Lebo spomienky sú niekedy zreteľnejšie ako prežívaná skutočnosť. Je to tragédia, ak smrť nemá zmysel, ak je koncom i začiatkom ničoho. Lenže smrť nášho priateľa je zavŕšením bohatého a činorodého života.

Už budeme iba spomínať, drahý náš Peter, ale ver, že v týchto spomienkach nám budeš inšpiráciou, vzorom i príkazom žiť z Tvojho odkazu.
Buď spokojný! Neodchádzaš ako dlžník.

Ostal si v nás i v stovkách Tvojich žiakov.