Úvaha znaky + VZOR

ÚVAHA

Je slohový útvar, ktorý patrí k najnáročnejším. V úvahe sa prejavuje úroveň myslenia, zrelosť autora, jeho pohľad na svet, vzdelanie a skúsenosti.

Vyskytuje sa najčastejšie v umeleckom, publicistickom resp. rečníckom štýle. Autor sa nej zamýšľa nad určitými problémami, javmi, otázkami života. Nezhromažďuje nové fakty, neanalyzuje ich, ale vysvetľuje, rozoberá už známu otázku z nového hľadiska. Autor sa opiera o známe poznatky a skúsenosti, ale k otázke zaujíma vlastné stanovisko. V úvahe je autor v popredí, má subjektívny charakter, ide o subjektívne zhodnotenie javu, jeho rozlíšenie, pomenovanie, vystihnutie charakteristických znakov. Cieľom úvahy je priviesť čitateľa k uvažovaniu o istej otázke, nie vyriešiť daný problém. 

Slovná zásoba: hodnotiace výrazy, správne vybrané prídavné mená (výstižný, vhodný, vyspelý, potrebný...), príslovky (dôsledne, dôkladne, povrchne...), podstatné mená, ktoré majú úlohu pomenovania aj hodnotenia (epocha, vzdelanie mládeže, kultúra odievania, úpadok, vzostup, kríza, kult...), slovesá s hodnotiacou funkciou (oceniť, prekvapiť, zaujať...)

Vetná stavba: správne a presné vyjadrovanie príčinných vzťahov, logických súvislostí, použitie zvolacích, opytovacích viet, rečníckych otázok, využitie jednočlenných viet (Zdá sa..., Zostáva nedopovedané... , Je zrejmé...).

Skladá sa z úvodu, jadra a záveru. Predel medzi nimi nie je výrazný ako pri výklade. V úvode je vzbudenie záujmu o daný problém, vychádza z jasných pomenovaných faktov, môže byť otázkou. V jadre pisateľ dané fakty hodnotí, zaujíma k nim svoj postoj (pozor na frázy, dbajte na novosť myšlienok) a v závere je konečné autorovo stanovisko, problém môže zostať aj otvorený.

Úvaha – Ukážka:

Tycho de Brahe: „Viacej byť, ako sa zdať.“ Jean-Paul Sartre: „Potrebujem druhého, aby som lepšie pochopil sám seba.“

V živote každého z nás nastanú situácie, kedy sa zamýšľame nad tým, čo je viac. Či je viacej „byť“, alebo sa len „zdať“! Každý človek je originál a jej jedinečný, a počas jeho životnej púte sa mení aj jeho celkový pohľad na svet.

Mnohokrát som sa dostala na rozhranie tvrdení, kedy som premýšľala nad tým, čo pre mňa slovíčko „byť“ znamená. Na prvý pohľad je to úplne prosté slovo, ale má veľa podôb. Môžeme „byť“ osobnosťou alebo len nenápadným človiečikom, vystrkujúcim hlavu spoza davu, ale predsa „sme“ a snažíme sa o existenciu na tomto svete. Niekto sa môže naopak len „zdať“, to znamená, že nemá záujem presadiť sa a už vôbec nemá záujem „byť“. Takýto ľudský tvor v živote stretne len veľmi málo krásneho a spozná len veľmi málo úžasných ľudí.

Človekom, ktorý viacej bol, ako sa zdal a dokonca som aj poznala jeho skvelé srdce, už, bohužiaľ, medzi nami nie je. Tragická smrť zasiahla život mne a celej mojej rodine, a tak zmenila zmýšľanie každého z nás neuveriteľnou rýchlosťou. Človek, ktorý zo seba vydával maximum, len aby rozdal more lásky a vyčaril úsmev na detských tváričkách, náhle opustil tento svet. Bol osobnosťou a jednoduchým tvorom zároveň. Vždy sa snažil žiť tak, aby sa „nezdal“, ale aby „bol“. Bol niekým veľkým a konal veľké skutky. Skutky, ktoré mi navždy ostanú v pamäti a v srdci...
Jeden múdry človek raz povedal: „Potrebujem druhého, aby som lepšie pochopil sám seba.“ Uvažujeme! Je dobré byť sám?

Určite nie, veď kto by chcel prežívať lásku, šťastie, ale aj sklamanie a bôľ sám? Kto by sa chcel tešiť z jednoduchých, a pritom tak fantastických vecí sám? Človek potrebuje na svoje bytie niekoho, kto ho podrží v ťažkých chvíľach a podporí v jeho šťastí. Aby sme lepšie pochopili seba samých, potrebujeme priateľov... Niekoho, kto zaspieva pieseň srdca, keď my sami sme už stratili slová. „Priateľstvo sa nemá merať časom stráveným s druhou osobou, ale veľkosťou obety, ktorú prinesieme!“ Tento nádherný cit môže rásť medzi matkou a synom, otcom a dcérou, medzi súrodencami, alebo medzi ľuďmi, s ktorými sa denne stretávame na ulici.
Ak do nášho život a srdca vstúpi niekto iný, je to stále začiatok niečoho nového a krásneho. Nie vždy človek pochopí zmysel svojho pôsobenia na tejto planéte a niekedy sa stane, že už vôbec nepochopí samého seba. Poznám zopár ľudí, ktorí sa celý život ponáhľajú, len aby nadobudli materiálne bohatstvo, statky a moc, a pritom zabúdajú na ľudí okolo seba, no hlavne na seba. Zabúdajú na podstatu svojho „ja“, hľadia len do neznáma a zatvárajú oči pred realitou.

Aj ja potrebuje druhého, aby som lepšie pochopila samu seba! Potrebujem mať istotu, že mi bude podaná pomocná ruka vo chvíli, keď to budem naozaj potrebovať. Potrebuje nádej, že slnko vyjde aj zajtra a potrebujem milovať a byť milovaná. No a najviac túžim po niekom, kto uvidí aj na dno mojej duše. Len nedávnom som sa rozlúčila s človekom, ktorý mi to všetko fantastické dával, ale som šťastná, pretože ma naučil niečo, na čo nikdy nezabudnem! Naučil ma žiť každý deň tak, akoby bol mojím posledným dňom. Rozdávať lásku tam, kde je jej málo, usmievať sa len tak pre radosť a veriť, že naše cesty sa raz opäť spoja. Naučil ma „byť“ a nielen sa „zdať“, naučil ma pochopiť samu seba. Je to najväčší dar, aký som od neho mohla dostať. Dnes už chápem, že chcem byť niekým taký, ako bol on, aby raz aj o mne niekto mohol povedať: „Pre svet si len niekto, ale pre niekoho si celý svet!“ Chápem tiež seba a zmysel svojej cesty, no chápem aj ľudí okolo mňa. Pre týchto ľudí sa oplatí „byť“ tým, kým som a žiť život tak, aby som nikdy neľutovala svoje rozhodnutia.

Snažme sa teda pre druhých a pre pochopenie samých seba viacej byť, ako sa zdať, aby sme tak lepšie chápali zmysel svojho života.