Výklad znaky + VZOR

VÝKLAD

Je slohový útvar predovšetkým náučného štýlu, ktorého cieľom je vysvetliť nejakú problematiku, jav, ktoré sú známe najmä odborníkom, ale neodborníci ich nepoznajú.

Výklad má byť úplný, správny a jasný. Musí sa zhodovať s výsledkami vedeckého bádania, musí sa podávať v takej podobe, aby bol prístupný chápavosti ľudí, ktorým je určený. Musíme dôkladne ovládať vec, o ktorej podávame výklad. Postup pri vysvetľovaní musí byť jasný.

Myšlienky a usporiadajú podľa toho, ako jedna z druhej príčinne vyplývajú (logicko-príčinné vzťahy). Pri výklade vyberáme príklady jasné a presvedčivé, používame známu terminológiu pričom dbáme o to, aby všetky použité odborné názvy boli správne a zrozumiteľné.
Píšeme ho v 1. os pl alebo v 3. os. sg. a je venovaný všeobecnému adresátovi.

Využíva postupy logického myslenia:
analógia – myšlienková operácia, ktorá na základe podobných vlastností dvoch javov usudzuje, že podobnú vlastnosť bude mať aj tretí jav,
premisa – výrok, z ktorého úsudku vyplýva nový výrok,
hypotéza – vedecký nepodložený predpoklad,
exemplifikácia – objasňovanie pomocou príkladov,
indukcia – postup od známeho k neznámemu, jej výsledkom je syntéza,
dedukcia – postup od všeobecného k jednotlivostiam, výsledkom je analýza, je opakom indukcie.

Induktívny postup – postupujeme od časti k celku, od najjednoduchších vecí k zložitejším. Najprv podávame známe poznatky a potom ich zhrnieme do všeobecne platnej poučky.
Deduktívny postup – postupujeme opačne od celku k častiam, od zložitejších vecí k jednoduchým. Najprv podáme všeobecne platnú poučku a potom jej platnosť vysvetľujeme a dokazujeme na jednotlivých príkladoch.

Dôležitá je argumentácia - autor vedecky alebo voľne cituje, prípadne parafrázuje.

Slovná zásoba: pojmy, termíny – odborné slová (presné, jasné, jednovýznamové), knižné slová, značky, (nepoužívajte zámená, vyjadrovanie musí byť presné!)

Vetná stavba: znakom výkladovosti je vysoký index opakovania výrazu. Zložito komponované, perfektne stavané vety, neosobné vyjadrovanie, ktoré sa prejavuje frekvenciou pasívnych tvarov slovies. Bohato sa využívajú interpunkčné znamienka na členenie textu v priestore – v uvedenom texte sú zátvorky, pomlčky, bodkočiarky , dvojbodky, úvodzovky atď.

Kompozícia výkladu: úvod – motivačné faktory, vzbudenie pozornosti, načrtnutie problematiky
jadro – samotné vysvetľovanie daného problému, záver – zhrnutie všetkých našich poznatkov, či sme splnili cieľ, potvrdili hypotézy, prinášame výsledky, riešenia problému.

Výklad – Ukážka 1:

Na západe nič nové

Obdobie medzi vojnami bolo poznačené nielen rozvojom vedy a techniky, ale taktiež rozvíjaním avantgardných smerov. Medzi ne patrili: kubizmus, konštruktivizmus, futurizmus, expresionizmus, dadaizmus a surrealizmus.

Charakteristickou literárnou témou bola udalosť 1. svetovej vojny. Spisovatelia, ktorí zachytávali vlastné zážitky, patrili do tzv. stratenej generácie. Prvýkrát toto označenie použila Gertrúda Steinová. Pojem označuje skupinu amerických autorov, ktorí dobrovoľne prišli na európsky front. Túžili po dobrodružstvách, ale namiesto toho si odtiaľ odniesli len otrasné zážitky. Z nich sa museli často liečiť psychoanalýzou, t. j. zapisovaním vlastných zážitkov. Medzi takýchto autorov patrili: Ernest Hemingway, Francis Scott Fitzgerald, John Dos Passos a v neposlednom rade aj Erich Maria Remarque. E. M. Remarque sa preslávil najmä svojím románom Na západe nič nové.

Román Na západe nič nové bol vydávaný najprv časopisecky v roku 1928 a neskôr knižne v roku 1929. Už rok po jeho vydaní bol preložený do 12 jazykov. Autor v ňom pomocou hlavnej postavy Paula Baumera vykresľuje svoje zážitky z 1. svetovej vojny.

Príbeh sa odohráva v čase, keď siedmi mladí gymnazisti, medzi nimi aj hlavný hrdina, pod vplyvom profesora Kantorka dobrovoľne narukujú na front. Ich očakávania sa stratia v okamihu, keď stoja tvárou v tvár smrti a vidia pri svojich nohách umierať ľudí. Ich pocity najlepšie vystihuje citát z knihy: „Sme opustení ako deti, skúsení ako starí ľudia, sme suroví, smutní a povrchní, myslím si, že sme stratení.“ (Remarque, 1929, s. 64). V tejto vete môžeme nájsť celú plejádu pocitov, ktoré sa v nich udomácňujú a s ktorými sa po opustení bojiska nevedia zmieriť. Prichádzajú na to, že sa stali len akýmisi bábkami v rukách iných, ktorým nezáleží na ich životoch.

Jedinou istotou v tomto šialenstve bolo kamarátstvo. To im aspoň trochu pomáhalo vydržať v neľahkých chvíľach a nájsť v tomto vojnovom besnení aspoň 1 pozitívny moment.

V závere románu hlavná postava Paul Baumer umiera a autor len dokresľuje absurdnosť situácie, keď z rádia zaznela správa: „...na západe nič nové...“ Akoby smrť mladého človeka nemala žiaden význam.

Snahou autora bolo čo najsugestívnejšie a vierohodne vykresliť situáciu na fronte, a preto siaha po konfrontáciách:

1. a) medzi človekom a zvieraťom: zvieratá vo vojne umierali celkom nevinne, na rozdiel od ľudí;
2. b) medzi frontom a zázemím – kým ľudia na frontoch umierali, v zázemí si mysleli, že prežívajú dobrodružstvá;
3. c) medzi krutou prítomnosťou a zážitkami z minulosti.

Autor v románe využíva expresionistické prostriedky, ktorými vyvoláva strach, úzkosť, des, aby čitateľovi čo najvernejšie priblížil pocity postáv v ohrození života.

I keď 1. svetová vojna skončila v roku 1918, zážitky z nej nedali ľuďom, ktorí sa jej aktívne zúčastnili, spávať celé ďalšie roky. Napriek tomu, že si uchránili svoje životy, prišli o to najcennejšie, čo doposiaľ mali - čisté svedomie a pokoj duše.

Výklad – Ukážka č. 2:

Obraz prvej svetovej vojny v literatúre.

Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami prinieslo nové geograficko-politické rozdelenie Európy. Viacerí autori reagovali na tragické udalosti 1. svetovej vojny. Skupina amerických autorov, ktorá dobrovoľne prežila na vlastnej koži jej útrapy, sa označuje termínom stratená generácia.

Svojou tvorbou sa k nim približuje i nemecko-švajčiarsky autor Erich Maria Remarque. Patril do generácie, ktorá sa priamo zo školských lavíc dostala na front 1. svetovej vojny. Románom Na západe nič nové nám predostiera jej obraz prostredníctvom príbehu, ktorý rozpráva Paul Baumer. Príbehu, v ktorom 20-roční chlapci na fronte dozrievajú, ba až „starnú“.

Siedmi spolužiaci, motivovaní triednym profesorom, sa dobrovoľne prihlasujú na západný front. Rozprávanie (prevažuje forma ja – rozprávania) začína, keď Baumerova jednotka odpočíva neďaleko frontu. Využitím retrospektívy (t. j. rozprávač sa postupne vracia z prítomnosti do minulosti a spätne tak odhaľuje motiváciu deja) opisuje skúsenosti z výcviku, drastické podmienky vojakov na fronte i dramatické zážitky z bojov v 1. líniách.

V románe sa striedajú obrazy vojny so záznamami rozhovorov vojakov. Posledný, kto zo siedmich spolužiakov zostáva nažive, je Paul. Ja – rozprávanie (t. j. rozprávanie v 1. osobe j. č.) vystrieda on – rozprávanie (t. j. rozprávanie v 3. osobe j. č.) v úplnom závere románu, v poslednom odseku, keď príbeh po smrti Paula dopovie sám autor.

Ideály, s ktorými mladí chlapci prichádzajú na front, sa menia. Postupne prichádza pasívny odpor mladej generácie k vojne. Ich vlastenecké nadšenie sa stráca a do popredia sa dostávajú základné ľudské potreby – starosť kde sa vyspať, ako sa najesť, ako prežiť. No prebúdza sa v nich silný pocit spolupatričnosti – kamarátstvo.

Kompozíciu románu tvoria číslované kapitoly bez názvu. Hlavnú myšlienku vyjadruje motto knihy: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa pokúsiť vydať svedectvo generácie, ktorú zničila vojna, i keď unikla jej granátom“. (Remarque, 1988, s. 1). Jeden z pôsobivých umeleckých prostriedkov je konfrontácia: frontu a zázemia, prítomnosti a minulosti, človeka a zvieraťa, duchovných hodnôt a boja o fyzické prežitie. Názov knihy odkazuje na záver, keď prichádza správa: „Na západe nič nové...“ (Remarque, 1988, s. 152). Veď čo, „len“ zomiera ďalší človek...

Všetci autori, ktorí v medzivojnovej literatúre zachytili zážitky z 1. svetovej vojny, i keď odlišne, vystihli jej absurdnú podstatu – nezmyselné vraždenie a zomieranie nevinných ľudí.