Obdobie medzi vojnami bolo poznačené nielen rozvojom vedy a techniky, ale taktiež rozvíjaním avantgardných smerov. Medzi ne patrili: kubizmus, konštruktivizmus, futurizmus, expresionizmus, dadaizmus a surrealizmus.
Charakteristickou literárnou témou bola udalosť 1. svetovej vojny. Spisovatelia, ktorí zachytávali vlastné zážitky, patrili do tzv. stratenej generácie. Prvýkrát toto označenie použila Gertrúda Steinová. Pojem označuje skupinu amerických autorov, ktorí dobrovoľne prišli na európsky front. Túžili po dobrodružstvách, ale namiesto toho si odtiaľ odniesli len otrasné zážitky.
Z nich sa museli často liečiť psychoanalýzou, t. j. zapisovaním vlastných zážitkov. Medzi takýchto autorov patrili: Ernest Hemingway, Francis Scott Fitzgerald, John Dos Passos a v neposlednom rade aj Erich Maria Remarque. E. M. Remarque sa preslávil najmä svojím románom Na západe nič nové.
Román Na západe nič nové bol vydávaný najprv časopisecky v roku 1928 a neskôr knižne v roku 1929. Už rok po jeho vydaní bol preložený do 12 jazykov. Autor v ňom pomocou hlavnej postavy Paula Baumera vykresľuje svoje zážitky z 1. svetovej vojny.
Príbeh sa odohráva v čase, keď siedmi mladí gymnazisti, medzi nimi aj hlavný hrdina, pod vplyvom profesora Kantorka dobrovoľne narukujú na front. Ich očakávania sa stratia v okamihu, keď stoja tvárou v tvár smrti a vidia pri svojich nohách umierať ľudí. Ich pocity najlepšie vystihuje citát z knihy: „Sme opustení ako deti, skúsení ako starí ľudia, sme suroví, smutní a povrchní, myslím si, že sme stratení.“ (Remarque, 1929, s. 64). V tejto vete môžeme nájsť celú plejádu pocitov, ktoré sa v nich udomácňujú a s ktorými sa po opustení bojiska nevedia zmieriť. Prichádzajú na to, že sa stali len akýmisi bábkami v rukách iných, ktorým nezáleží na ich životoch.
Jedinou istotou v tomto šialenstve bolo kamarátstvo. To im aspoň trochu pomáhalo vydržať v neľahkých chvíľach a nájsť v tomto vojnovom besnení aspoň 1 pozitívny moment.
V závere románu hlavná postava Paul Baumer umiera a autor len dokresľuje absurdnosť situácie, keď z rádia zaznela správa: „...na západe nič nové...“ Akoby smrť mladého človeka nemala žiaden význam.
Snahou autora bolo čo najsugestívnejšie a vierohodne vykresliť situáciu na fronte, a preto siaha po konfrontáciách:
Autor v románe využíva expresionistické prostriedky, ktorými vyvoláva strach, úzkosť, des, aby čitateľovi čo najvernejšie priblížil pocity postáv v ohrození života.
I keď 1. svetová vojna skončila v roku 1918, zážitky z nej nedali ľuďom, ktorí sa jej aktívne zúčastnili, spávať celé ďalšie roky. Napriek tomu, že si uchránili svoje životy, prišli o to najcennejšie, čo doposiaľ mali - čisté svedomie a pokoj duše.