Bolo to dávno, keď ľudia vo svojej pýche a namyslenosti chceli postaviť vežu, ktorá sa mala dotýkať neba. Vtedy zostúpil Pán Boh a zmiatol im jazyk, aby nerozumeli druh reči svojho druha. Stavbu nedokončili a rozišli sa. Ale keby sa stavitelia nezačali hneď hádať, ale spokojne hľadali slová, ktorým každý rozumie, mohli by sme zdediť viac porozumenia, vzájomnej úcty i lásky. Tehla sa asi v každom jazyku povie ináč. Ale sú na svete slová, ktorým vo svojom jazyku rozumie každý. Mama je mama na celom svete.
Mama je tým slovom, ktoré sa v cudzom jazyku učiť netreba.
Prečo je to tak? Veď je to také jednoduché...Veď práve mama je tým človekom, ktorý nám daroval to najcennejšie, čo vôbec môže človek človeku darovať – ľudský život, mama je prvým človekom, ktorý nás s láskou objal pri príchode na svet, ktorý nám ponúkol prvú potravu pre telo aj pre dušu. Mama je slovo, ktoré sme vyslovili ako prvé.
Každé dieťa má svoju mamu, aj každá mama má svoju mamu. Každý z nás sme cez svoje mamy a ich mamy a mamy ich mám spojení do jednej veľkej ľudskej rodiny. Často znesvárenej a rozhádanej, ale predsa len rodiny. Druhá májová nedeľa je každoročne ako Deň matiek celosvetovou príležitosťou pripomenúť si to.
Ale dnes a tu nemusíme riešiť ani celosvetové, ani celoeurópske, ba ani celoslovenské problémy vzájomných ľudských vzťahov. Deň matiek je o láske a poďakovaní - a tomu viac pristane komornejšie prostredie tejto miestnosti, vzájomný dotyk, láskyplný pohľad tých najbližších.
Kytičku poďakovania svojim mamám v podobe dnešného kultúrneho programu uvili žiaci základnej školy. A naše poďakovanie patrí aj paniam učiteľkám, ktoré ho s deťmi nacvičili.
viem, že už s napätím očakávate vystúpenie svojich detí na javisku. . Napriek tomu mi však dovoľte, aby som sa vám zverila ešte s jednou malou úvahou .
Aj keď výchova detí si najmä zo strany matiek vyžaduje obrovské úsilie a veľký kus práce, výchova detí nie je prácou. Je poslaním. Nuž vzdajme úctu matkám, ktoré v mene tohoto poslania nezištne obetujú nielen svoj voľný čas, svoje tajné plány a ambície, ale ak by bolo nutné, aj svoje zdravie, možno vlastný život. Veď práve matka úzkostlivo sleduje každý krok svojho dieťaťa, teší sa z jeho úspechov, prežíva jeho nezdary, pohládza ubolenú nožičku, tváričku či dušičku. A je to práve matka, kto neskôr s obavami ale aj s patričnou dávkou hrdosti vyprevádza svoje dieťa do tajomného sveta dospelosti.
Možno sa nám niekedy zdá ako krivda voči matkám zo strany detí to, že deti nenájdu dosť síl, aby svojim zrejmým „ ľúbim ťa“ opätovali svoju vďaku a lásku k matkám práve vo chvíli, keď to matky od svojich detí najviac očakávajú. Ale nebuďme preto smutní. Veď to, čo matky do svojich detí starostlivo vštepovali, sa určite nestratí. Príde čas, keď si odkaz lásky a úcty k životu nájde cestu na povrch a tak, ako teraz matka vychováva svoje dieťa, bude aj ono, keď dospeje, s láskou a úctou vychovávať svoje deti.
Každý z nás – dieťa či dospelý – rád spomína na svoju mamu. Kde sú naše mamy? Niekto ich má pri sebe, blízko na pohladenie, niekto veľmi, veľmi ďaleko. Tak ďaleko, že sa so svojou mamou môže porozprávať len v myšlienkach a spomienkach.
Nuž dovoľte mi teraz, na záver, povedať.za všetkých. Za všetkých, ktorí sedíme v tejto miestnosti, za tých, ktorí to máme komu povedať, aj za tých, ktorí sme už trochu času zameškali. A keď chcete, môžete sa v duchu pridať: „ Mám ťa rád, mama.“