Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: katyp (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 02.09.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 047 slov
Počet zobrazení: 100
Tlačení: 8
Uložení: 8

Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)

V dnešnej maturitnej práci by som Vám chcel porozprávať o jednej autonehode, ktorá mi pohľadom vyrazila dych, na tento pohľad NIKDY nezabudnem, pretože v tom aute sedela moja sestra. Život na cestách so všetkými jeho následkami a dôsledkami funguje ako veľký trojuholník: vodič – cesta – automobil. Kým som nebol svedkom tejto autonehody, myslel som si, že je to cestná hračka a jazdil som ako pirát. V jedno obyčajne ráno keď všetko bolo ako zvyčajne som šiel autobusom do Košíc na internát. „Môžem si k tebe prisadnúť", spýtala sa mladá slečna. „Samozrejme“, odvetil som a neriešil to. Keďže bolo skoro ráno, tak som si v autobuse ešte trocha pospal. Dal som si sluchatka do uši a nevnímal som realitu. V tom mi došla SMS od mamy, že sestra ma dnes narodeniny, aby som nezabudol, samozrejme som to ignoroval, spal som ďalej. Na poslednej zástavke, ako zvyčajne som vystúpil a ponáhľal sa na internát odniesť vecí, lebo tréning bol o chvíľu. „Dobre ránko“, pozdravil som pani vychovávateľku, keď som došiel na internát.

Prehodili sme pár viet, keďže ešte skoro ráno bol každý bez nálady a neprebudený. Prišiel som do izby, zbalil vecí na tréning a ešte som mal chvíľku času, tak som si sadol na posteľ a začal písať sestre SMS k narodenin&aacut e;m. V zapätí mi odpísala, že už je v Košiciach tiež a ide na aute do školy s jej priateľom. Neriešil som to, bola vždy samostatná. Pozrel som sa na hodinky, bolo už veľa hodín, tak som sa poponáhľal z internátu, mal som čudný pocit, nie taký ako zvyčajne. V šatni sme sa s chalanmi radi zabávali na rýchlych autách, ako mladý frajerikovia, sme jazdili čo najrýchlejšie a potom sa medzi sebou chválili, aj baby nato leteli, tak prečo to neskúsiť?

Ako som tak nad tým premýšľal, do šatne vstúpil tréner a chcel sa s nami porozprávať po tréningu. V krátkych modrých šortkách a voľnom žltom tričku sme nastúpili na futbalový štadión a nasledovala rozcvička. Tréner nám prikázal obehať št adión 15 krát, po celý ten čas som rozmýšľal nad tým mojim divným ranným pocitom, ale neprišiel som na nič. Pán tréner ku mne prišiel a spýtal sa: „Si v poriadku? Cítiš sa dobre?“ V tom momente som sa nezmohol ani na jednoslovnú odpoveď, len som prikývol hlavou a bežal ďalej. Po skončení tréningu, som si našiel zmeškaný hovor od sestry, tak som jej späť zavolal. Chcela po mňa s priateľom prísť a malá návrh, že sa pôjdeme spolu naobedovať. Dohodli sme sa, že má vyzdvihnú pri Lidli o štvrť hodiny. Dal som si rýchlu sprchu a rýchlou chôdzou som kráčal k cieľu. Keď som tam došiel, ešte tam neboli, tak som si sadol na lavičku a trpezlivo čakal.

Pred mojimi očami som ich v diaľke zazrel, ako sa pon&aacut e;hľali veľkou rýchlosťou. V tom som počul veľký rachot a moje oči videli to, čo nikdy vidieť nechceli. Z križovatky na nich vybehol kamión, s veľkým nákladom. V očiach som mal, ako na nich dýchala smrť. Bolo to neopísateľné a práve tento pohľad mi vyrazil dych. Z lavičky som sa rozbehol k ním a v uličke som začul majáky sanitky, polície a hasičov. Bol som v obrovskom šoku a nevedel som čo spraviť. K horiacemu autu som sa priblížil a moja sestra veľmi kričala. Nemohla sa dostať z auta von a jej priateľ? Nereagoval! Hrozné som im chcel pomôcť, ale nevedel som ako, bol som bezmocný. Už som iba zazrel ako sa ľudia zhromaždili. Skríkol som: „Čo pozeráte? Nikdy sa vám nič nestalo?“ V ten deň som nenávidel celý svet. Hasiči sa pokúšali vyslobodiť moju sestru a jej priateľa.

Po niekoľkých minútach sa im to podarilo. Okolo aut bol neskutočný krík, všetci sa pozerali. S plačom sestra vrieskala: „Necítim si pravú nohu, robte niečo!“ Jej priateľ sa po upadnutí do bezvedomia prebral a vyšiel von z auta, asi so stredné ťažkým otrasom mozgu. Sanitka ich vzala do nemocnice, zavolal som si taxík a išiel som hneď za nimi. Ako nepríčetný som sa vyvrieskal aj po nevinnom taxikárovi. Po príchode do nemocnice som sa povýšenecký informoval o ich zdravotnom stave. Poradili mi aby som radšej počkal na doktora, že oni zatiaľ nič nevedia. Bolo to šialenstvo, celý som sa triasol. Nevedel som čo poviem rodičom. Z izby vyšiel lekár a oznámil mi: „Vašu sestru teraz musíme previesť na operačnú sálu, asi bude potrebná amputácia dolnej končatiny. Jej priateľ je v stabilizovanom stave.“ Strašne som sa rozplakal a s trasúcim hlasom som zavolal mame. Ten pohľadovyrážajúci dych som mal stále pred očami.

Neveril som tomu a dúfal som, že je to len sen, ktorý sa mi sníval cestou do Košíc, ale realita bola iná. V telefóne sa mi prihovoril mamin hlas: „Ahoj, čo potrebuješ, niesi v škole?“ Nevedel som čo odpovedať. Pravda alebo klamstvo? Opäť som sa rozplakal. „Stalo sa niečo?“ pýtala sa mama. So slzami v očiach, s trasúcim sa hlasom som nabral tú odvahu, jej to v krátkosti povedať. Mama bola bez slov, začala hrozné kričať a jej cesta s ocom nasledovala do Košickej nemocnice, kde videli svoju dcéru už len bez jednej nohy. „Má teraz jej život vlastne nejaký zmysel?“ prem& yacute;šľal som na lavičke pri automate. Táto otázka mi chodila neustále po rozume a nemohol som jej utiecť. Nič nie je na svojom mieste, všetko sa dramaticky zmenilo a ja už nie som ten, ktorým som býval pred tým osudovým nešťastím. Život je nevyspytateľný a nepredvídateľný, nikdy neviete s istotou povedať, čo si pre vás pripraví. Kto mohol tušiť, že raz skončím v tejto obrovskej budove plnej bezmocných ľudí, kde sa cítim ako cudzinec, ktorý sem prišiel náhodou, len z nejakého nepochopiteľného omylu. Ako som mohol dopustiť, že som sa dostal do takejto situácie, z ktorej nevidím východisko?

Autonehoda a následná amputácia nohy mojej sestry sa stala pre našu rodinu veľkou tragédiou. Naši rodičia nás mali radi , preto sa o nás tak veľmi báli, čomu sme vtedy nerozumeli a mysleli sme si, že nám jednoducho len nechcú dopriať trochu slobody a zábavy. Veď čo iné by si mysleli mladí osemnásťroční chalani v našej situácii? Boli sme mladí, veselí, plní života a túžiaci po radosti. Po tejto skúsenosti v našej rodine som na svojom aute nikdy neprekročil požadovanú rýchlosť, jazdím bezpečne a opatrne so strachom v očiach.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)


Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.015