Snehové vločky

Snehové vločky

Cez okno pozorujem, ako vločky snehu zahaľujú celý vonkajší svet. Vždy som rada pozorovala sneženie, pripadalo mi to také tajomné a nádherne. Ale tento rok sa mi iba slzy po lícach kotúľajú. Chcem sa smiať ako pred rokmi, snívať o budúcnosti a tajne dúfať, že sa raz objaví princ na bielom koni, niekde tam, medzi tými vločkami. Teraz je však všetko úplne iné. Moje sny sa roztopili ako spomínané snehové vločky. A však tie sa každým rokom vracajú, ale moje sny nie a nie znova prísť. Práve som sfukovala šestnásť sviečok z narodeninovej torty, keď som si priala tajné želanie. Chcela som stretnúť naozajstnú lásku.

Bolo to také tuctové želanie, ale najviac som po ňom túžila. Dovtedy som zaľúbená ešte nebola. Samozrejme som mala pár objavov, ale môj záujem o nich opadol po niekoľkých týždňoch, niekedy aj dňoch. Čím som bola staršia, tým som pomaly prestávala veriť na lásku. Tá sa odohráva iba vo filmoch a knihách. Teda tá láska, ktorá sa končí happy endom. Ale v jedno upršané septembrové vyučovanie sa otvorili dvere triedy a k nám vstúpil nový žiak. Ani neviem čím, ale čosi ma na ňom zaujalo. Nebol to vyslovený krásavec, ale mal v sebe akúsi iskru. Keďže som práve sedela sama, pochopiteľne ho učiteľka posadila ku mne. Vôbec som neprotestovala, bolo to také spestrenie. Pomaly sme sa začali “oťukávať“. Po vyučovaní sme zašli do cukrárne, aby sme pokračovali v našom rozhovore. Boli z nás naozaj veľmi dobrí priatelia. Takto to pokračovalo asi tak dva mesiace, ale potom sa to začalo meniť. V jeho prítomnosti mi začalo biť srdce na poplach, pri každom jeho dotyku som sa vo vnútri akoby triasla.

Taký pocit som ešte nikdy nezažila, ale musím povedať, že bol úžasný. Už mi nestačilo iba priateľstvo a tak som sa rozhodla, že mu všetko poviem. Netrpezlivo som čakala v cukrárni, kde sme sa mali stretnúť a v duchu si opakovala, ako mu to poviem. Keď som ho zbadala vo dverách, krvný tlak sa mi zvýšil o sto percent a to nehovorím o tom, keď si sadol. Povedala som si, že najlepšie bude, ak mu to poviem na rovinu. Horko- ťažko som zo seba dostala tie slová, že pre mňa znamená viac ako kamarát a asi som sa do neho zaľúbila. Čakala som, ako zareaguje, ale on sa iba zdvihol a odišiel. Tak toto som od neho nečakala. Spontánne som sa za ním rozbehla. Kričala som, ale on sa nezastavil, naopak, zrýchlil. Keď som sa pred neho postavila a poprosila ho, aby mi to vysvetlil, povedal, aby som ho nechala odísť. Ostala som stáť v strede chodníka, sama, iba snehové vločky mi robili spoločnosť. Nezmohla som sa na nič iné okrem plaču. Nechápala som, prečo sa takto zachoval. Nasledujúce dni boli niečo strašné. Nemohla som ísť do školy a robiť, že sa nič nestalo, tak som ostala doma ležať.

Ani nebolo ťažké presvedčiť mamu, aby ma nechala doma, pretože som skutočne vyzerala strašne. Kruhy pod očami, pretože som vôbec nemohla spať a červený nos, lebo som nevedela prestať plakať. On však do školy neprišiel už vôbec. Dopočula som sa, že prestúpil na inú školu. Teraz som ho úplne stratila, už ho nemám ani ako kamaráta. Prešli Vianoce, Silvester a ja som bola stále ako bez života. Často som sedávala pri okne a pozorovala sneženie a predstavovala si, ako raz príde a pod snehovými vločkami mi sľúbi, že ma bude vždy ľúbiť. Nastal deň, ktorého som sa obávala, Valentín. Stála som ako obvykle na autobusovej zastávke, keď v tom niekto zozadu prišiel a svojimi rukami mi prikryl oči. Cítila som, že to bol on, srdce mi začalo biť, ale rozum mi hovoril, že to nie je možné. S veľkou nádejou som sa pomaly otočila... a stál tam on! Nestihla som ani nič povedať, lebo ma pritiahol k sebe a vtisol mi pusu. Potom sa mi pozrel do očí a pobozkal ma. Nemohla som tomu uveriť! Bolo to ako v mojich snoch. Stáli sme tam, bozkávali sa a snehové vločky sa nám roztápali na našich tvárach. Strašne sa mi ospravedlňoval za jeho správanie a sľúbil, že mi všetko vysvetlí, ale až zajtra, aby nepokazil tento pekný deň. Ja som bola ako v siedmom nebi, takže som momentálne ani vysvetlenie nepožadovala. Navrhla som mu, či nezájdeme ku mne, pretože rodičia išli na nejakú zábavu a tak skoro sa určite nevrátia.

Spravili sme si teplý čaj, aby sme sa zohriali. Na to, čo nasledovalo potom, nikdy nezabudnem. Presunuli sme sa do mojej izby, kde mi rukami zašiel pod tričko, a keď videl, že neprotestujem, vyzliekol mi ho. Keď mi rozopínal podprsenku, zašla som mu rukou do vlasov a nežne ho bozkávala na krku. O chvíľu ani on nemal tričko, padli sme na posteľ, kde som ho bozkávala postupne nižšie a nižšie. Zreteľne bolo počuť jeho zrýchlený dych. Zastavila som sa až pri zipse, ktorý som rozopla a on mi pomohol pri vyzliekaní jeho nohavíc, ale hneď potom sa otočil a teraz bol hore on a mal všetko vo svojich rukách. Jemne a zároveň vášnivo ma bozkával pričom mi hladil moje prsia. Následne prešiel ústami nižšie a ja som bola čím ďalej viac vzrušená. Nezastavil sa ani pri nohaviciach, ktoré mi šikovne vyzliekol, ba ani pri nohavičkách. Zašiel mi pod ne ústami a ja som pocítila ako mi celým telom prebehla vlna vzrušenia. Potichu sa ma opýtal, či to chcem a ja som sa zmohla iba na prikývnutie. Čakala som, aké to bude. Keď do mňa jemne vnikol, pozeral sa mi priamo do očí a ja som necítila skoro žiadnu bolesť. Bolo to nádherné, cítiť ako sme sa spojili a pritom sa mu pozerať do očí, z ktorých som videla, že je rovnako šťastný ako ja. Keď bolo po všetkom, musela som sa s ním, bohužiaľ, rozlúčiť. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom.

Ďalší deň sme sa stretli a on trval na tom, že mi musí niečo povedať. To, čo mi povedal, bol pre mňa taký šok, že sa z neho spamätávam dodnes. Tú vetu počujem v mojej hlave neustále a neviem ju vymazať. V jeho očiach bolo vidieť slzy, keď mi oznámil, že...že má leukémiu, ktorá sa môže kedykoľvek zhoršiť. Vraj preto so mnou prerušil kontakt, nechcel mi ublížiť, ale nakoniec to bolo silnejšie ako on a musel sa vrátiť. Poprosil ma, aby som ho neľutovala a pomohla mu užiť si čas, ktorý mu zostáva. Chcel ho prežiť ako zdravý človek. Naozaj som sa snažila, ale bolo to ťažké. Čakať, kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi, že jeho stav sa zhoršil. Naše šťastie netrvalo ani štyri mesiace. Blížil sa koniec školského roka a my sme sa tešili, ako prežijeme leto spoločne. Všetky naše plány však prekazil jeden jediný telefonát. Práve som mala matiku, keď mi v tom zazvonil mobil. Nie je dovolené volať cez hodinu, ale aj tak som to zdvihla. Mala som akési tušenie, že to musím zdvihnúť aj napriek tomu, že to bude nepríjemné. Zrejme to bola ženská intuícia. Boli to jeho rodičia. Vraj sa jeho stav zhoršil a vyzerá to zle. Zdvihla som sa a bez odôvodnenia vybehla z triedy. So slzami som prišla za ním, ale on sa iba usmial a povedal, že všetko bude v poriadku. Ja som však vedela, že to nie je pravda. Lekári mu dávali nanajvýš dva týždne. Bola som pri ňom každučičký deň, niekedy som ostala aj cez noc. Naši mi dovolili vynechať občas školu, lebo vedeli, že každý deň môže byť posledný. Mala som toľko starostí, že som úplne zabudla na to, že som mala už dávno dostať menštruáciu, ale stále nič.

Jedného dňa som sa rozhodla, že pochybnostiam spravím koniec a zašla som do nemocničnej lekárne a kúpila si tehotenský test. S maličkou dušičkou som si ho spravila a potom som čakala na výsledok. Tie minúty mi pripadali ako hodiny. Konečne nastal ten správny čas. Vlastne som ani nevedela, či chcem, aby bol pozitívny alebo negatívny. Keď som sa pozrela na ten test, nemohla som veriť vlastným očiam. To nie je možné! Budeme mať bábätko. Neviem, čo by som spravila za normálnych okolností, ale teraz som si istá, že si to dieťatko nechám, lebo to bude naše dieťa. Moje a Lukášove. Keď som sa vracala do jeho izby rozhodnutá, že mu poviem o našom bábätku, boli pri ňom jeho rodičia. Slzy v ich očiach naznačovali, že niečo nie je v poriadku. Sadla som si k nemu, chytila ho za ruku a oznámila mu tú novinu. Na jeho radosť a úsmev sa nedá zabudnúť. Pevne mi stisol ruku, zahľadel sa mi do očí a povedal, že ma strašne ľúbi a to bábätko jeho lásku ešte viac upevnilo. Bola som šťastná, aj keď som vedela, že to nebude vôbec ľahké, mať dieťa v sedemnástich. V noci som sa išla domov vyspať. Ráno som však okamžite letela do nemocnice. Keď som otvorila dvere na Lukášovej izby, posteľ bola prázdna. Vo vnútri som cítila, že sa stalo to najhoršie. S plačom som vletela do sesterskej miestnosti a tam mi oznámili niečo, čo ma úplne položilo. Zomrel... Dnes o tretej ráno. Nebola som schopná jediného slova. Jednu jedinú noc som ostala na noc doma a práve vtedy sa to musela stať.

Neviem, či si niekedy odpustím, že som nebola v poslednej sekunde pri ňom, nedržala ho za ruku a neodprevadila ho na iný svet. Na chodbe som stretla jeho mamu, ktorá mi odovzdala list, ktorý jej vraj Lukáš nadiktoval v noci, lebo tušil, že je koniec. Sadla som si na lavičku a začala som čítať: Ty vieš, ako som ťa miloval. Teraz však musíš byť veľmi silná, zdvihnúť hlavu hore a ísť ďalej, lebo život sa nekončí, naopak, začína nová kapitola. Naše dieťatko ťa potrebuje, buď vždy pri ňom a stále mu vravievaj, že som ho strašne ľúbil a vždy ho aj ľúbiť budem, aj keď som odišiel skôr, ako som ho mohol objať, pobozkať, pohladkať. Nedovoľ, aby ti ho ktokoľvek zobral a bráň ho, aj keby si musela peklom prejsť, pretože ono je to, čo sa zrodilo z našej lásky a aspoň prostredníctvom neho budeš ty stále so mnou a ja stále s tebou. Keď budeš smutná a nebudeš vedieť čo ďalej, tak sa na neho pozrieš a zistíš, že naša láska bola na niečo dobrá. Ja viem, že ty to dokážeš... Daj si retiazku, ktorá je v obálke na krk teraz a nikdy ju nedávaj dole, nech vždy, keď sa jej dotkneš pocítiš moju lásku.

V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila. Pre teba, láska moja, som sa narodil, pre teba som žil a pre teba aj zomriem, ale naposledy ti chcem povedať, ako som ťa miloval a navždy aj milovať budem. Prešli sotva štyri mesiace, ale ja stále cítim v srdiečku veľkú bolesť. Stále som sa s jeho smrťou nevyrovnala a asi sa s ňou nevyrovnám nikdy. Neustále hľadím z okna na vločky a cítim, že je niekde, kde sa na mňa pozerá a stráži mňa, aj malého Lukáška, ktorý sa má narodiť 14. februára. Práve v ten deň sa začala naša láska. Malý Lukáško ma kopne a tým mi pripomenie, že sa musím poponáhľať, pretože už je veľa hodín a mala by som už vyraziť. Podídem k jeho hrobu, na ktorom je vytesaná veľká snehová vločka, pretože vločky sprevádzali celú našu lásku, a slzy mi opäť tečú prúdom. Chodím sem každú voľnú chvíľu. Iba tam stojím, spomínam na tie šťastné časy, pričom mi na pery padajú vločky a v tom si spomeniem na jeho vetu: V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila