Noc lásky a beznádeje

Noc lásky a beznádeje 

Bol teplý letný večer. Na oblohe ani mráčika, vidieť bolo len jasný biely mesiac a desiatky trblietajúcich sa hviezd. Lúka voňala rozkvitnutými kvetmi, počuť bolo len cvrlikanie svrčkov a šum lístia stromov. On a ona ležali pod mohutným dubom a pozerali na nočnú oblohu.

Vedeli, že sen o vyzváňajúcich svadobných zvonoch, náruživej svadobnej noci, veľkom nádhernom dome so záhradou pri malom lese, prvom dieťati, kolíske a stovkách šťastne prežitých dní sa im nikdy nesplní. Zatvorili oči a to všetko si aspoň predstavovali.

To jediné mohli urobiť. Vedeli, že to nebude inak. Jeho životná láska musela odísť. Lekári jej dávali len niekoľko mesiacov života. Rakovina – tak znela diagnóza. Vedeli, že už nikdy sa nebudú môcť držať za ruky, obsypávať sa stovkami bozkov, vychutnávať spoločné chvíle, keď ich nikto a nič neruší v ich božskom pokoji.

Zostávajúci čas chceli venovať len jeden druhému. Slzy im stekali po tvári. Dobre vedel, že onedlho už nebude cítiť dotyk jej krehkých rúk, vnímať pohľad jej modrých očí, vôňu jej jemných vlasov a bozky jej jahodových pier. Už nikdy... Mali pocit, akoby stratili polku svojho srdca, duše, svojej osobnosti, svojho Ja. Želali si, aby čas nikdy neexistoval.

Aby sa ručičky hodiniek zastavili a okamih, keď boli spolu, nikdy neskončil. Chytil ju za ruku, pobozkal a pritisol k svojmu lícu. „Nech sa stane čokoľvek, nikdy na teba nezabudnem. Vždy ťa budem milovať, sľubujem, anjelik môj,“ úpenlivo jej hľadel do očí. „Aj ja teba,“ povedala piskľavým, takmer plačúcim hlasom.

Oprela hlavu o jeho hruď. Pevne ju pritisol k sebe a trasúcim sa hlasom povedal: „Zostáva nám tak málo času, holubička moja. Tak málo... Prečo nie ja? Prečo si nevezme radšej mňa? Prečo?“ hovoril ticho, z jeho hlasu vyvierala beznádej. Len tíško vzlykali a pozerali sa na oblohu. Stále ani mráčika, aj vietor v korunách stromov akoby zosmutnel a stíchol. Vedeli, že už je neskoro a mali by sa pobrať do svojich domovov, ale nohy, ťažké ako olovo a srdcia, ktoré akoby prestali tĺcť, im to nedovolili.

Cez slzy v očiach videli rozmazané hviezdy, sťažka dýchali, v tej chvíli žili len z polovice. Neustále ich prenasledovali myšlienky o stratenej budúcnosti. „Zázrak“ – to jediné ju – ich mohlo zachrániť. Nevyliečiteľná choroba mala na svedomí, že ich život už nikdy nebude taký, aký si ho vysnívali.

Sny, predstavy, túžby – rozplývali sa rovnako ako ranná hmla. Dobre vedel, že s plynúcim časom v ňom bude neustále rásť smútok, strach a beznádej. V deň, v ktorý jeho životná láska navždy odíde, stratí zmysel svojho života. Stratí to, po čom dlhé roky tak veľmi túžil.

Cez slzy už takmer nič nevideli. Boli ticho, nič nehovorili. Slová v tejto chvíli strácali zmysel, pri predstave rozlúčenia cítili obrovskú prázdnotu a tmu. Húkanie nočnej sovy ich síce ako tak prebralo, no o chvíľu sa im viečka opäť zatvorili.

Aj keď noc bola chladná, okrem samých seba necítili a nevnímali vôbec nič. Zaspali... Zobudili sa až na ranné štebotanie vtákov v korune stromu. Jasná obloha, oranžový východ slnka a pestrofarebná lúka na ich tvárach po dlhšom čase vyčarili úsmev. Úsmev cez smutné oči, ktorý predznamenával ešte niekoľko dní, kedy budú spolu.

Čas bude z ich koláča šťastia neustále ukrajovať, rovnako, ako z ich úsmevu. Čas, ten neúprosný čas ich v jednej chvíli pripraví o všetko šťastie tohto sveta. O radostné okamihy, ktoré si ona vezme na druhý svet a na ktoré bude on cez uplakané oči len bolestne spomínať. Spomienky, to jediné mu zostane. Ich vysnívaná budúcnosť sa stratí ako ranná rosa. Už nikdy, nikdy viac...