Umelecký opis prírody

Umelecký opis prírody

Zasnežená krajina. Všade pulzuje chlad a žblnkotajúce potôčiky trpko objímajú kamene, ktoré sa snažia skryť pred zimnou perinou. Stromy sa monotónne kývajú do rytmu krutého severného vetra. Jazero, v lete plné živých rýb je teraz zatvorené ľadovou stenou, ktorá len sem-tam prepustí životodarný lúč už aj tak zubatého slnka. Všade hrobové ticho prerušované občasným zakrákaním vrán, ktoré skáču po poliach ako malé bodky.

V diaľke domy, teplom vyhrievané a ľudia ticho spoza okna pozorujú tú ľadovú nádheru a v duchu sú šťastný, že majú svoje horúce izby. Padá vločka. Tíško sa kĺza po studenom vzduchu a v duchu si spieva pieseň zimy. Nechce dopadnúť, rada by si užila ešte chvíľočku voľnosti. Ale zima je neúprosná. Vločka dopadá na pocukrovanú zem a zapadá do nespočetného množstva svojich sestier. Spolu vytvárajú dokonalý tvar krásy a noblesy, pred ktorou má rešpekt úplne každý. Vietor ustal. Slnko zapadlo.

Mesiac, doteraz skrytý za oblakmi vykukol a otvoril svoju náruč zime. Tá neúnavne a vytrvalo bičuje zem ľadovým chladom. V potoku zapraskal ľad a malinká kvapôčka vody čľupla na mrazom popretkávaný kameň. Prerušilo sa ticho. Zima spustila veľkú symfóniu lahodných a prenikavých tónov. Vietor začal opäť vyhrávať v prázdnych korunách stromov a niekde dokonca sfúkol svojou nepatrnosťou studený oblek konárov. Všetko živé akoby bolo zrazu mŕtve a bezduché veci ožili v ľadovej kráse a vytvárali hrôzostrašný svet nočnej zimnej krajiny. Noc ustupuje dňu dúfajúc, že je tam naposledy. Žltá guľa nádeje akoby si nechávala svoje živé teplo na jar a ustúpila tmavým a zúrivým mrakom do pozície pozorovateľa. Sneží...

Pod ťažkou snehovou perinou zhlboka dýcha premrznutá zem a nevie sa dočkať blahodárnych jarných lúčov, ktoré jej dovolia ukázať ďalšiu krásu, ktorú nám ponúka.