Neznáme miesto. Pocit okamihu (Umelecký opis)

Neznáme miesto. Pocit okamihu (Umelecký opis)

Zavriem oči, zhlboka sa nadýchnem a otvorím ich. Stojím na neznámom mieste. Je zima. Keď vydýchnem vidím vychádzajúcu paru z mojich úst. Cítim, ako mi prešli po tele zimomriavky. V čerstvom vzduchu sa vznáša sivastý nádych jemnej depresie, ktorá hladí telo, ťahá dušu, oslabuje ju až napokon pohltí. „Dokonalosť“, prvé slovo, ktoré vyjde z mojich úst. To, čo sa nachádza predo mnou, je neskutočné pre mňa nadprirodzené, božské.

Stojím v tieni šumu krídel temných poslov. Vznášajú sa ľahko, trhajú temný závoj, ktorý ich obklopuje. Rozmýšľam, aké posolstvo ťaží ich krídla, čo ich núti ostať na tomto mieste. Ukrývajú tajomstvo?

Zahaľuje ma hmla. Čakám, čo sa niečo zmení. Neviem posúdiť či závoj hmly všetko postupne pohlcuje alebo ju trhajú mohutné krídla. Strachom zavriem oči. Nadýchnem sa. V diaľke počujem kroky, beh. Zazriem vlka, ktorý sa zastavil. Spozorniem. Prenikavé žlté oči sa uprene zadívajú do tých mojich. Nemôžem s ním súperiť, je silnejší, odvrátim zrak. Obdivujem jeho silu a skláňam sa pred strachom, ktorý vo mne vyvolal.

Uľavilo sa mi. Prežívam momenty, ktoré sú pre mňa tajomné. Ostré dýky v pozadí ma fascinujú. Hľadám kvapky krvi na ich vrcholoch. Vtáky, ktoré na nich sedia, uvoľňujú vodopády malých kamienkov a piesne dopadu sa ozývajú krajinou.

Kamienky sú ako chyby, ktoré sa stále ozývajú, trápia, nedajú pokoj duši. Jedna chyba vyvolá druhú, vznikne vodopád. Zviera ma pocit úzkosti, vzduch redne a ja padám na kolená. Cítim ako sa mi kamene zabárajú do kože a pomaly ju trhajú, pokým pustú zem nezavlaží krv. Uvedomím si, že predo mnou je obraz mojej duše. Temní poslovia nesú na krídlach pravdu tajomstiev môjho života. Hory, tie majestátne dýky, predstavujú rany, ktoré mi ublížili. Túžim byť voľná. Chladí ma pocit samoty. Hmla ma úplne pohltí a ja sa rozpadávam na kusy. Všetko bol len sen...