Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)

Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)

Bol som ešte mladý chalan, ktorý nevedel, čo ho v živote čaká a akou cestou mám vkročiť do sveta. Áno, bol som ôsmak na základnej, užívajúci si život mladého tínedžera, poblázneného všetkým, len nie školou. Žeby to bolo moc skoro klásť si otázky, čo ďalej? Ja som bol totiž odlišný od ostatných, nie lepší, ale odlišný. Nebol som ten víkendový prízrak, ktorý 5 dní v týždni srdcervúco čaká, aby 2 dni sa mohol plaziť v uliciach, kde je len jedna cesta, a žiadne vedľajšie chodníčky neexistujú. No dobre, je to mostná a sú tam aj vedľajšie chodníčky, ale tie vedú niekam inam, nebudeme sa tu na nič hrať. Jasné, i to treba k životu, i ja tam teraz chodím a chodím tam rád s mojimi priateľmi a možno aj pre to, lebo nič nie je otvorené po tretej v noci v tejto Nitre. Znie to povýšenecky? Nevadí. Čo ďalej, čo len by som chcel robiť? Prišlo to nečakane, ako to v živote zvyčajne chodí. Všetko začína nečakane. Čo to prišlo? Chcel som byť Barman!

Áno, barman. Mladý chalan, ktorý chce byť barman. Chcel som žiť ten život, ten bláznivý nočný život. Život plný dobrých ľudí, miesto plné chutí a šťastia. Veľa som čítal, veľa som sledoval čo sa deje. Túžil som po tom! To pravé prišlo po prvom roku na strednej. Jedna veľká osoba, veľký človek otvoril v Nitričke miesto, také miesto som si predstavoval v snoch. Dychtivo som vyžadoval od môjho veľkého priateľa, môjho brata čo najrýchlejšiu návštevu tohto miesta. On normálne so mnou šiel, sám by som to asi nedokázal, bol som taký ustráchaný chlapec vtedy, čo sa skrýval viac menej. Už sme nasadali do auta, príroda už pomaly tíchla, bolo vidieť len tlmené blikajúce svetlo z lampy pri mojom dome.

Sadol som si dopredu, však som bol už nejaký dospelý 17 ročný chlap. Pripútal som sa, a vtom polozaspavajúcom tichu zaznel tlmený výbuch z poza polootvoreného okienka auta. Zdalo sa mi, že to prichádza z veľkej diaľky, ako keď niekto strieľa na svoju korisť s veľmi starej, asi poškodenej zbrane. No bol to len motor auta. Vydýchol som si a v pokoji sme mohli vyštartovať. Cestou som sledoval okná od príbytkov, ľudí na chodníkoch ako sa vlečú užívať si večer na tej mostnej asi. Ich chôdza vyzerala radostne a zaujímavo, no keď som zazrel spoza polootvoreného okienka ich tvár, radšej som odvrátil zrak na moje ruky. Tie sa totiž triasli od nedočkavosti a hlavne nervozity. Tá cesta mi pripadala nekonečná, no pri tom to bolo len nejakých 5 minút, čo sme vyrazili. Jedna odbočka, druhá odbočka a tam bola dlhá jednosmerná ulica, ktorou sa dalo len vstúpiť, ale vrátiť sa nebolo možné. Spomaľovali sme, až sme zastavili pri nádhernej budove z tehál.

Tá ulica, alebo skôr tá budova mi nepripadala ako v 21. storočí. Cítil som sa zvláštne, nie zle, ale tak príjemne zvláštne. Z jednej strany noviny, z tej druhej zas kaderníctvo a medzi tým boli veľké okná, z ktorých šlo nevýrazné svetlo. Ale vyzeralo to, že to tam žije, oproti tých dvoch dverí po bokoch. Už som vystupoval, no v tom som sa pozrel na polootvorené okienko auta, rýchlo som si sadol späť do auta, zavrel ho a zase raz som vyšiel von z auta, no tento raz som sa doň už nemusel vracať. Bol som vlastne aj rád, že som sa tam už nemusel vracať, bolo mi tam nepríjemne teplo, ale bol som aj nedočkavý, kedy vkročím na to miesto, na ktoré som tak veľmi čakal.

Blížili sme sa k schodíkom, ktoré vás dostanú až k dverám, za ktorými sa tiahla až k vám veľmi príjemná hudba, ktorá bola ale tlmená tými zavretými dverami. Bral som posledný schod, ešte ma stihol oplieskať po tvári augustový vánok, poriadne som si ho vychutnal, nadýchol som sa a otvoril som dvere. Ten pohľad mi vyrazil dych! Čakal som, že ma privíta prvá tá príjemná hudba, ktorú som počul nevýrazne ešte za dverami. No nebolo tak. Odniekaľ sa ku mne dostali slová s príjemným hlasom, ktoré som moc nečakal a bol som z toho príjemne prekvapený. Očividne aj môj brat a jeho priatelia, začul som ich prekvapené pohľady. Ten hlas znel „Dobrý večer“. No nie je to úžasné? Odzdravili sme a šli sme si sadnúť do rohu, kde bola polička s knihami a nejakým „šampanským„ MUMM. Hneď pri nás bola veľká stena, ktorá bola celá pomaľovaná a na nej sa vynímal nejaký fúzatý pán, ktorý nás sledoval.

Vtedy to bol pre mňa ešte fúzatý pán, dnes je to Harry Johnson. Znova som začul tú príjemnú hudbu vo svojej plnej kráse a elegancii a vtedy sa mi dostal pohľad na úplný umelecký skvost. Veľké drevené hodiny sa pýšili za čistým barom, ručičky na nich ukazovali na hodinu piatu a na pohár na stopke. Ledva sme sa usadili a už bol pri nás dobre vyzerajúci mladý chalan, z ktorého vyžaroval entuziazmus. Ešte raz nás pozdravil a vtedy to celé začalo. Vlastne to začalo už pri otvorení dverí, no teraz to bolo intenzívnejšie.. Začali k nám chodiť nápoje, veľa nápojov. Tak som sa tešil, kedy si dám svoj prvý dúšok tej červenej tekutiny. Dostal sa predo mňa a ja plný očakávania som ho zdvihol až k mojim ústam, okraj pohára som si oprel o peru a konečne som sa napil. Neuveriteľné čo sa v tej chvíli dialo! Chute, veľa chutí, sladkých aj kyslých!

Ja som sa cítil ako v siedmom nebi, presne toto som si predstavoval vo svojej malej izbe za zavretými oknami. Bol som šťastný ako malý chlapec, bol som šťastný ako zamilovaný chlapec. Ten príjemný večer sa zakončil rozhovorom s pánom, ktorého som poznal len cez sociálnu sieť „fejsbuk„. To bol ten veľký človek, ktorý toto miesto spravil skutočným a nie len mojim snom a tuším, že aj ostatní majú taký pocit. I jeho musel vylákať môj brat, veď viete, bol som taký bojazlivý. Po príjemnom rozhovore, rozlúčením sa so všetkými sa to celé zintenzívnelo. Dvere sa za nami zatvorili a celú cestu domov sme nemali slov. Ale hovorili sme. Cesta späť bola práve opačná ako cesta sem. Prešla neuveriteľne rýchlo. Ani som nestihol sledovať, čo sa deje vonku, už nie za polootvoreným okienkom, vonku sa totiž ochladilo. Nepreplieskal ma augustový vánok, ale ako keby novembrový vietor. Už sme boli doma, je koniec tohto krásneho večera.

Slabo som kráčal po schodoch k svojim dverám. Potočil som kľúčmi, potlačil a zabuchol. Už bolo úplne ticho, nič som nepočul, žiadnu hudbu, žiadny šum, len prázdne ticho. Ťargavo som vliezol do vane, pustil vodu, žiaľ len studenú, ono sa totiž asi po polnoci šetrí s horúcou vodou. Prefackaný s ľadovou vodou som navliekol na seba pyžamo a zaľahol som do postele. Vtedy to prišlo znovu a ja som si uvedomil, že som na tom mieste dodnes. A užívam si to celým svojím telom.