Ako sa v človeku nestráca človek (Úvaha)

Ako sa v človeku nestráca človek (Úvaha)

Človek - homo sapiens, tvor rozumný. Aspoň by mal byť. Ale je to naozaj tak?

Niektorí ľudia si označenie ľudská bytosť však vôbec nezaslúžia. Zabíjajú, okrádajú a myslia len na seba a svoje blaho.

Rozhliadam sa okolo seba a vidím tisícky ľudí, v ktorých sa postupne stráca človek. Spoločne s našou ozónovou vrstvou sa stenčuje aj naše svedomie. Chceme byť bohatí, no nie dušou, ale veľkým majetkom. Ale často si neuvedomujeme, že čo sa dá kúpiť za peniaze, je vlastne lacné.

Ja ako mladý človek vstupujem do sveta. Keď sa však na malú chvíľu zastavím a s privretými očami sa započúvam okolo seba, počujem len hluk a chaos. Zdesene otvorím oči a vidím siroty v detských domovoch, ktoré zúfalo čakajú na niekoho, kto im hodí záchranné koleso. Zúfalo sa rozbehnem vpred a potkýnam sa o rozpadávajúce sa manželstvá. Rodičia sa náhlia do práce, snažia sa vybudovať si kariéru, uživiť rodinu, no nenachádzajú si čas na rozhovor so svojimi deťmi. Nezasievajú im do srdiečok lásku, úctu, tolerantnosť, ale vedú ich nenásytnosti k peniazom, k sebectvu, ku klamstvám…

Inde zase prekvitá kriminalita. Krádeže a vraždy akoby sa stávali novou zábavkou pre dnešnú spoločnosť. A tak sa mi zdá, že v tomto našom civilizovanom svete sa akosi pomaly a isto vytráca človek. Človek s veľkým Č. Človek, ktorý pohladí dieťa a usmeje sa, človek s otvoreným srdcom, s plnou náručou nehy a lásky, s ochotou pomôcť, poradiť, vypočuť problémy iných, ale tešiť sa aj z úspechov iných a rozdávať dobrú náladu i radosť okolo seba. Človek, ktorý sa usmeje, aby ti pohladil srdce, ktorý sa teší z tvojho šťastia…

Ocitávam sa teda na križovatke a premýšľam, kam mám vlastne kráčať, do akého prúdu sa zaradiť. Túžba po moci a peniazoch mi ale kliesnia cestu vpred. Kde zastanem? Kam sa mám pobrať, aby som nezablúdila? Nájdem správnu cestičku, po ktorej sa v človeku nestráca človek?