Ako sa v človeku nestráca človek

Ako sa v človeku nestráca človek

Človek ma túžbu odjakživa byt dokonalý. Chce byt krásny, bohatý, chce byt uznávaný, obdivovaný v práci, v spoločnosti… Pri tom všetkom zabúda mnohokrát na maličkostí a za svojím cieľom sa ženie aj ,,cez mŕtvoly“. K cieľu sa síce dostane, ale vo svojom vnútri padne na dno priepasti svojej duše.

Každý z nás vidí zmysel života a krásu v niečom inom. Pre niekoho sú dôležité drahé autá, domy, oblečenie, šperky, dokonala postava, vizáž. Svoj život si zakladá na pominuteľných veciach alebo sústreďuje pozornosť len na seba. Vzťah k druhým ľuďom ho netrápi. Netrápi ho, že niekto, dokonca aj veľmi blízky človek, trpí, netrápi ho, že sám spôsobuje bolesť a vôbec ho to nezaujíma. A tak by som mohla pokračovať.

Emerson povedal: ,,Aj keď precestujeme cely svet, aby sme našli krásu, musíme ju nosiť v sebe, ináč ju nenájdeme!“ Kde sa teda nachádza krása? Jej príbytkom je ľudská duša, je to miesto odkiaľ nám ju nikto nemôže vziať.

Súčasný svet a život nie je prechádzka ružovou záhradou: Ľudia sa pozerajú na materiálne veci a ničia sa navzájom, podkopávajú si nohy, nenávidia sa, robia rozdiely medzi všetkým a medzi všetkými. Prečo sa nemôžeme zmieriť s tým, že medzi nami žijú aj rôzne národnostné menšiny, ľudia rôznej farby pleti, rôzne náboženské spoločenstvá. Prečo nemôžeme podať pomocnú ruku tým, ktorí to potrebujú, keď vieme, že nás to neochudobní, prečo nepovieme láskavé slovo ľuďom, ktorí čakajú na povzbudenie, prečo ľutujeme úsmev či pohladenie pre tých, ktorí si to zaslúžia. Mnohí práve možno čakajú iba na to.

Zostaňme teda človekom a naučme sa navzájom milovať, vážiť si jeden druhého a tešiť sa z celkom obyčajných veci, ako sú padajúce hviezdy, spev vtákov alebo závan vetra. Robme všetko pre to, aby sa v nás nestratil človek.