Je príprava na život potrebná? (Úvaha)

Je príprava na život potrebná? (Úvaha)

Možno sme tieto úvahy mali začať ešte fundamentálnejšou otázkou: je príprava žiakov na život vôbec potrebná? Nestačí sa spoľahnúť, že všetko, čo kedy budú v živote potrebovať, sa v príhodnej chvíli sami naučia? Nebolo by rozumnejšie a efektívnejšie vzdelávanie metódou „just in time”, ktorú dnes úspešne používajú skoro všetky montážne podniky? Napokon, koľko dospelých tvrdí, že nič z toho, čo sa v škole toľké roky učili, nikdy v živote nepoužili (a napriek tomu úspešne fungujú).

V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť, že koncept detstva, počas ktorého dieťa ešte nie je na nič rozumné použiteľné, nič nevie, ničomu nerozumie, nič nedokáže, a preto musí absolvovať mnohoročnú školskú „prípravu na život“, je historicky veľmi mladým vynálezom.

Ešte pred pár storočiami boli deti odmalička organicky zapájané do všetkého diania spoločnosti, vrátane pracovného života ich rodičov. Človek sa stával v podstate „dospelým“ už vo veku 8 – 10 rokov, len sa pri určovaní jeho činností prihliadalo k jeho menším fyzickým a psychickým schopnostiam. Kto sa mal stať tesárom, bol poslaný do učenia k tesárovi. Kto sa mal stať mlynárom, išiel žiť a pracovať do mlyna. Neexistovala špeciálna mnohoročná príprava na život, všetci sa všetko učili takpovediac „za pochodu“.

Umelo vytvorené detstvo

 Mali by sme si preto klásť aj otázku, prečo sa v modernej civilizácii vytvoril kulturálny konštrukt „dlhého detstva”, ktoré musí každé dieťa povinne stráviť v školách „prípravou na život”. Nie je pomýlená naša predstava, že dieťa do 18 rokov neprežíva autentický, plnohodnotný život, ale iba nejakú menejcennú prípravu na skutočný život, ktorý bude nasledovať až po ukončení štúdia a nástupe do zamestnania?

Neznehodnocujeme tak povážlivo istú časť nášho života? Bolo zadefinovanie takéhoto dlhého a bezbranného detstva nevyhnutným krokom vynúteným technologickým a civilizačným pokrokom ľudstva, alebo je to iba jedna z mnohých „úchyliek“ našej poblúdenej civilizácie?

Učiť orientácii, no neurčovať smer

 Možno vás pri mojom úvodnom rozbore nedostatkov metafory s GPS napadlo, ako ju poopraviť. Škola síce nemôže (a ani by nemala!) ukazovať žiakom cestu na presne určené miesto, môže však – obrazne povedané – učiť žiakov orientovať sa v (životnom) teréne, vytyčovať si trasu, postupovať v prípade zablúdenia, vedieť sa na cestu správne vystrojiť, rozpoznať, ktorá cesta bude schodnejšia ako iná a pod. Zároveň by škola mohla žiakov oboznamovať s rôznymi (životnými) destináciami, ktoré možno stoja za navštívenie, s cieľmi, ktoré sa možno oplatí si klásť.

To všetko vo viere, že takto vyzbrojený žiak si potom sám rozumne vyberie vlastný (životný) cieľ a nájde si k nemu optimálnu (životnú) cestu. Takto formulovaný cieľ výchovno-vzdelávacieho procesu sa javí o čosi reálnejší a rozumnejší. Ak chceme zachovať metaforický jazyk, mohli by sme hovoriť o škole ako o kompase. Kompas nám, na rozdiel od navigácie, neukazuje, kade máme ísť, no napriek tomu je nám pri cestách neznámym terénom užitočným pomocníkom.

Je príprava na život prípustná?

 Ani takéto poopravenie metafory nás však nezbaví povinnosti klásť si niektoré ďalšie otázky o tom, čo by škola mala robiť a čo by naopak robiť nemala. Nemali by sme obísť ani otázku, či je príprava žiakov na život zo strany školy vôbec prípustná. To, čo chceme nazývať „prípravou na život”, nie je totiž prakticky možné bez istej manipulácie a indoktrinácie žiakov svetonázorom, životnými postojmi a hodnotovými rebríčkami učiteľov.

Stojíme tak pred filozofickou či etickou otázkou, či učitelia majú vôbec právo dávať žiakom rady typu „toto v živote robte, toto nerobte, toto je v živote dôležité, toto nie, toto vedie k úspechu a šťastiu, toto nevedie…“ Želajú si rodičia, aby to učitelia robili? Čo ak sa rodičia s učiteľmi hodnotovo zásadne rozchádzajú?

Pripravovať, ale na aký život?

A vážnym otázkam stále nie je koniec. Musíme sa tiež pýtať, na aký život má škola žiakov pripravovať. Na život učiteľa? Vedca? Manažéra? Podnikateľa? Herca? Futbalového brankára? Barmana?

Život má tisíce rozmanitých podôb, a to aj vo svojich šťastných a úspešných podobách. A príprava na ne sa často navzájom vylučuje: žiakov nemožno pripravovať súčasne na úspešnú dráhu vedca, umelca, podnikateľa. Každá z tých činností vyžaduje iný typ myslenia, iný rebríček hodnôt, iné životné naladenie…

Položil som mnoho otázok a dal málo odpovedí. Rád by som sa obhájil slovami spisovateľa Milana Kunderu, ktorý kedysi povedal: „Najdôležitejšie je nájsť tie správne otázky. Keď položíme správne otázky, vždy sa nájde niekto, kto na ne nájde odpovede.” Som presvedčený, že naše školstvo si už dlhší čas nekladie tie správne otázky, preto si myslím, že práve tu treba začať. A spolu s Kunderom verím, že nakoniec na ne spoločne nájdeme aj odpovede.