Príhovor na stužkovú slávnosť

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča smolki
Typ práce: Referát
Dátum: 01.03.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 585 slov
Počet zobrazení: 51 271
Tlačení: 1 270
Uložení: 1 073
Vážená pani triedna profesorka, vážený profesorský zbor, milí rodičia, spolužiaci

Zdá sa, že to bolo nedávno, keď sme prekročili brány nášho gymnázia.
Štyri roky ubehli ako voda a my tu dnes stojíme pred vami, drahí rodičia. Sme vážni, smutní i veselí, smelí aj nesmelí... Mama, vidím prekvapenie v tvojich očiach a krásny úsmev, ktorý z nich vyžaruje, ale ten úsmev na tvári nie je pravý. Pravda, chce sa ti plakať... Otec, prečo klopíš zrak?

Vlastne až teraz ste si uvedomili, že už nie som to malé dieťa s rozbitými kolenami. Ach, tak vy spomínate? No dobre, budem aj ja. Mama, pamätáš, keď prvýkrát v nemocnici zaznel môj hlas, keď som otvorila očká a pozrela sa na svet? Bol biely a strašne veľký. Ale dnes viem, že svet je krásne sfarebný. Pozerám naň aj na teba. Vlastne si sa vôbec nezmenila. Si stále tou istou mamou ako prvýkrát. Potom, keď som sa ťa opýtala: Mama, čo robíš, prečo sa ti lesknú oči, to ešte nepoznám... a niečo horúce mi padlo na líčko. Vtedy som nevedela, ale dnes už viem, prečo pália oči od sĺz, keď plačem...

Mama, neplač, teš sa... No a sme v tom obidve. Tak vidíš, predsa sa v niečom podobáme. Za tie roky ti pribudlo len zopár vrások, mozole na dlaniach a jedno dospelé dieťa. A teraz si tu so mnou. Stojíme na prahu života, toho ozajstného, cítime, ako na nás dýcha, ako nás priťahuje. Je to tajomný hlas života, kde nám hovoria dospelí. Každý túžil po tomto slove, ale teraz, keď sme už tak blízko neho, sa čoraz častejšie obzeráme za seba do diaľky, tam, kde je naše detstvo.

Mami, pamätáš sa na deň, keď si ma priniesla domov v bielej perinke, na macka, s ktorým som spávalo, na topánočky, v ktorých som urobila prvý krôčik? Ešte dnes vidím krásny úsmev, ktorý zažiaril na tvojej tvári, keď som prvýkrát vyslovilo slovo MAMA. A potom , pamätáš mami? Do ruky si mi dala lízanku, do vlasov červenú mašľu a kráčali sme spolu do školy. Spomínam si na prvú pani učiteľku, ktorú sme všetci zbožňovali dávno predtým ako sme nastúpili do školy... a na prvé kostrbaté písmenká. Ocko prísnym pohľadom strážil každý pohyb mojej ruky a ty si sa len smiala.

Ako je to dávno... Bol to čas, v ktorom sme sa učili žiť a život nám postavil prvú prekážku. Áno, prvú, lebo tie predošlé ste odstraňovali vy.
Teraz už máme osemnásť. Sme starí, ale i mladí. Mladí na to, aby sme urobili prvý vážny krok do života a starí, aby sme oslovili a pohladkali svojho macka, hoci by to nebola až taká veľká hlúposť, veď sme rovnako starí a spolu sme vyrástli!...

Mama, otec, máme vás veľmi radi a budeme sa snažiť dokázať vám, že všetka vaša námaha, ktorú ste do nás vložili, nebola zbytočná. Ukázali ste nám cestu života, ktorou ste nás učili kráčať, čo sa nedá ničím nahradiť. Dovoľte mi, aby som vyslovila vetu, na ktorú by nemal zabúdať ani jeden z nás. Ďakujem za všetko, mama, ďakujem za všetko, otec. Ďakujeme za pohladkanie teplou rukou, za to, čo bolo a za to, čo ešte len bude. Chceli by sme vám poďakovať jednoducho, nie prázdnymi frázami, ani veľkými slovami, ale obyčajne, tak, ako ste nás to vy naučili, že za všetko, čo v živote dostaneme, máme povedať jedno krásne, čarovné slovíčko: ĎAKUJEM. Ďakujeme za prebdené noci, v ktorých ste spolu s nami prežívali bolesť. Ďakujeme vám za lásku, s ktorou ste nás vychovávali, ďakujeme vám za to, že tu dnes môžeme stáť.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.2)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016