Jeden obyčajný neobyčajný deň (Rozprávanie)

Jeden obyčajný neobyčajný deň (Rozprávanie)

Keď som sa ráno zobudila, myslela som si, že to bude môj najlepší deň. Nevyrovná sa však ani piatku – trinásteho.

V to ráno som išla do školy a hneď na začiatku, keď som ešte iba vkročila do školy, už v tú chvíľu som bola nahnevaná ako syseľ. Môže za to moja spolužiačka. Ona a jej blbé otázky: „Prečo si prišla tak neskoro? Kde si bola? A máš tú domácu úlohu?“ Ja, ako vždy, som ju ani nevnímala. Čo si myslí, do školy chodím, kedy ja chcem, a úlohy nech si robí sama. V duchu som si len hovorila: „Ona raz prestane, ona raz prestane.“ A o chvíľu po druhej pre- stávke znova:

„Čo ma nevnímaš? Haló! Počuješ ma?“

„Čo zasa chceš?“

„Vieš vôbec, čo som ti hovorila?“

„No, no... ani nie.“

„A teraz ma počúvaš?“

„Čo hovoríš?“

„Ty si fakt neschopná!“

„No, čo, problém? No, tak ja už prázdninujem. Je tu problém?“

A takto pokračoval deň aj doma. Bolo to samé choď tam a prines mi toto.

Chod ešte urobiť tamto. A ešte, aby si sa nenudila, tak choď...

Keď som si konečne sadla na gauč, začal môj brat Matej: „A prinesieš mi ešte...“. Pozrela som sa naňho a on sa ma opýtal: „Uleteli ti včely?“

Ja som mu s „úsmevom“ na tvári odvetila: „Áno, celý roj!“