Jún 2016. Pamätám sa na to, akoby to bolo len včera. S rodinou sme sa totiž vybrali stanovať k lesu s krásnym výhľadom na jazero.
Neodolala som. Podišla som bližšie a bez váhania som sa doň vrhla. Aj so všetkými vrstvami na sebe. Ostatní na mňa len zazerali, a tak som sa rozhodla, že ich vtiahnem k sebe. Z vody sme napokon vyšli ako zmoknuté myši. Pri rozkladaní stanu a tých ostatných vecičiek sa Dávid, teda môj brat, rozhodol, že nám už pomáhať nechce a radšej sa vybral uloviť nejakú tú rybičku.
Vytiahol udicu, návnady a už ho nebolo. Keď už bolo všetko vybalené, rozhodli sme sa, že sa budeme len tak nečinne prizerať na Dávida a sledovať, ako mu to lovenie ide. A zrazu sme tam zbadali nejaký pohyb. Dávid úplne natešený začal výskať, skákať od radosti, že konečne chytil svojho prvého kapra. Večera bola na svete. A prichádza najobľúbenejšia časť môjho zážitku. To, ako sme celá rodina sedeli pri ohni pod hviezdami, jedli spoločnú večeru a trávili spoločné chvíle, je niečo, čo človek nezažije len tak každý deň. A preto som sa snažila si to vychutnať najviac, ako to šlo.
Som veľmi vďačná svojej rodine za to, že mi umožnila zažiť niečo tak krásne a vzrušujúce zároveň. Dúfam, že takýchto zážitkov bude v mojom živote len pribúdať.