Elektrina - chlieb náš každodenný
Je tuhá, chladná, tmavá noc. Hviezdičky na nebi svietia a skúpo osvetľujú milencov túlajúcich sa po uličkách mesta. Všade
je ticho. Počuť len občasné zavitie psa, či vlka z neďalekých hôr a rýchle hlasné chrápanie, ozývajúce sa z domčeka na okraji mesta.
Podivný zvuk vydáva Elo, ktorý žije so svojou sestrou Neou v jednej domácnosti.
Zrazu sa ozve hlasné: „ pííííp,
pííííp!“ Obaja vyskočili z postieľok a zrazili sa. Keď sa pozbierali zo zeme a pribehli k oknu, nič tam nebolo. Naspäť si ľahli, ale do
rána už nezaspali. Nea prišla do kuchyne pripraviť raňajky. Zapne rýchlovarnú kanvicu, ale tá ostane bez známok funkčnosti stáť na
kuchynskom drese. Skríkne na brata: „Elinko, pokazila sa nám kanvica!“ „Čo?“ opýta sa elektrońik a s panikou beží do kuchyne. ,, Nea,
veď ty si ju nezapla do zásuvky.“ Temperamentný mladík si práve umýval zuby a s mokrými rukami zapája spotrebič .
„Elo!“
skríkne vystrašená sestra. „ Nemal by si manipulovať s elektrinou, keď máš mokré ruky.“ povie už pokojnejšie. „ Neznášam, keď ma
niekto poučuje!“ „ Ale veď je to bezpečnosť pri práci.“ „ „Ale veď , ale veď , nepoučuj ma stále, nič sa mi nemôže stať.“ „
Tak to sa teda mýliš. Mohlo ťa to zabiť. Elektrina je veľmi nebezpečná. Už to viac nerob, dobre?“ „Dobre, spokojná?“
„Spokojná.“
„No, ale veď tá kanvica nefunguje,“ prekvapene a jednohlasne skonštatovali. „Skúsim či svieti žiarovka,“ oznámil
Elo. „Nesvieti?! Nea, zaplatila si faktúru?“ pýtal sa elektrón. „Ale iste už pred týždňom,“ odpovedala vystrašená neutrónka.
„Poďme sa pozrieť, či nám nejaký spotrebič nevyhodil poistky.“ Obaja prišli k hlavnému ističu, otvoria dvierka a čo nevidia. Niekto im
ukradol elektrinu. Priesvitné káble viedli do zeme. „ Ako teraz vypátrame čiernych pasažierov?“ nesmelo sa opýtal Elo. „Skúsim zavolať
na elektráreň. Do protónu! Telefón je hluchý. Musíme vypátrať zlodejov vzácnej šťavy na vlastnú päsť.“
S veľkými
problémami prežili dopoludnie. Mäso z mrazničky museli uvariť, pretože sa im roztápalo. Našťastie ho nebolo veľa, iba pol kila. Ďalšou
výhodou bolo, že mali plynový sporák. Poobede Nea zistila, že sa jej minul jej obľúbený červený rúž. Takisto si aj uvedomila, že
potrebujú nejaké svietidlá na batérie. Obliekla sa a „horsa“ do hypermarketu.
Ako si tak vykračuje po ulici, všimla si akýsi
stožiar. Rýchlo sa vrátila domov a bežala po brata. „Elo, Elo! vonku stojí nejaký radar, ktorý tam pred tým nebol!“ skríkla. Keď prišli
na miesto, všimli si, že zo zeme vychádzajú práve tie isté káble, ktoré sa v ich domčeku do zeme strácajú. „Práve ma niečo napadlo.“
s radosťou oznámila princeznička. „Ty choď domov, zober lopatu i krompáč . Okolo celého stĺpu vykop kruh.“ „ Rozkaz!“ odvetil
elektrón. „ Ja idem zatiaľ do obchodu kúpiť nejaké veci.“ Elo bol celý zapotený, keď sa Nea vrátila z obchodu. Na vrch jamy spoločne
nahádzali lístie.
Večer sa skryli za elektrické stĺpy a čakali. Na oblohe sa objavilo niečo gigantických rozmerov. Približuje sa
to k nim. Ani nedýchajú. Je to veľké vesmírne ufo v tvare taniera. Po lane sa z neho spúšťajú postavičky podobné nerozlučným súrodencom.
Rozprávajú sa medzi sebou zvláštnym jazykom. Počuť iba: „ ťičnokod ot emedi“ a ďalšie podobné zvuky. Mimozemšťan mužského pohlavia
má cez plece prehodený kotúč priehľadného káblu. Dievča zase drží niečo, čo je podobné počítaču. Ako tak kráčajú k ich radaru,
obaja sa ocitnú v jame levovej. Keď to zaregistrujú ich kolegovia, riadiaci ufo, hneď odleteli. Elo s Neou sa pomaly prikrádali k jame. Bytosti z
inej planéty boli veľmi vystrašené. Šikovná neutrónka im gestami naznačila, že sa ich nemusia báť. Do pasce im pustili lano. Ťahali,
ťahali, až sa im podarilo ich nových kamarátov vytiahnuť.
Pomaly sa rozvidnievalo. Všetci išli k profesorovi Protónovi. Nesmelo
zazvonili: „Cŕŕŕŕń, cŕŕŕŕn.“ „Kto to ruší tak skoro?“ zakričal pán profesor. Bol to starší, vzdelaný a sčítaný muž. Už
dlhé roky sa zaoberá mimozemskými javmi. „To sme my Elo a Nea.“ „Oóóóó, poďte ďalej moji drahúškovia. Čo vás ku mne vedie tak
zavčasu?“ „ Máme tu kamarátov z inej planéty.“ Profesor neveril vlastným očiam. „Už štyridsať rokov som čakal na túto
príležitosť.“ Keď sa prebral zo šoku riekol:
„ Urobíme zopár testov: odber krvi, RTG lebky a CT mozgu. Už aj si naťahoval
gumené rukavice. Do ruky zobral ihlu a pichol. V tom momente ho niečo koplo do prsta. „ Oni majú miesto krvi elektrickú šťavu?! Ešte
šťastie, že som si natiahol rukavice. Tie ma uchránili pred úrazom.“
RTG a CT dopadli prekvapujúco. Miesto mozgu majú
počítač. Profesor doňho vložil prekladač do slovenčiny. Ľudkovia začali rozprávať: „ Pochádzame z planéty Hardiskovo. Na vašej
planéte máme za úlohu zistiť aký je tu život a ako sa tu vyrába elektrická energia. U nás sa pomaly vyčerpávajú zdroje z ktorých ju
vyrábame. Musíme sa ňou stále dobíjať. Je to nevyhnutné „zlato“ pre náš každodenný život.
Keď toto pozemšťania
počuli, všetci spolu sa vydali na prieskum. Sčítaná Nea ich informovala o šetrení tejto šťavy života. Nakúpili veľmi veľa
šetriacich žiaroviek. Dôležitým objavom pre našich malých ľudkov bolo, ako sa dá elektrická energia vyrábať šetrne. Podpísali zmluvu o
mierovom spolunažívaní hardiskovčanov a pozemšťanov. Ospravedlnili sa za škody spôsobené nelegálnou prípojkou, tú odstránili. Nastúpili
do vesmírneho taxíku a odleteli.
Metódy šetrného vyrábania „šťavy života“ prostredníctvom vody, vetra, či biomasy sa osvedčili
aj v Hardiskove. Presvedčili sa o tom naši nerozluční súrodenci pri poslednej návšteve. Energiu tam vyrábajú tak dodnes.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta