Na tento deň nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Na tento deň nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Na ten deň nikdy nezabudnem. Mala som iba pätnásť, keď sa to stalo. Moja kamarátka Lenka mala v najbližších dňoch osláviť svoje osemnáste narodeniny. S kamarátmi sme sa dohodli, že jej pripravíme prekvapenie a že jej vystrojíme oslavu. Mali sme to naplánované na piatok.

Oslava prebiehala podľa našich plánov, prišli všetci naši priatelia a bolo pre nás dostatok alkoholu a cigariet. Hrala hudba a všetci sa zabávali, aj keď niektorí už nevládali stáť ani na vlastných ...nevravím, že ja som nepila...

Veľmi dobre sme sa tam všetci zabávali, zdalo sa, že na takejto fantastickej oslave som bola asi prvýkrát a veľmi som bola šťastná, že nám to prekvapenie pre Lenku zišlo na um. Keď som tak sama sedela pri pulte a každému nalievala, prisadol si ku mne jeden chlapec ...zdal sa mi veľmi triezvy a začal sa so mnou zhovárať.

Bol to chlapec asi o dva roky starší ako ja a bol mi veľmi sympatický. Zhovárali sme sa a zdalo sa mi, že ho niečo trápi. ,,Počuj, Marek, trápi ťa niečo?“ „Ale nie je to nič, nechcem ťa tým zaťažovať.“ Povedala som si, nebudem ho predsa spovedať, veď je samozrejmé, že sa mi nezdôverí, keď sa ešte ani len nepoznáme.

Zhovárali sme sa spolu veľmi dlho a zdalo sa, že ho veľmi dobre poznám a on pozná mňa ...len niečo mi tam nehralo, niečo mi tajil „Je to niečo vážne?“ povedala som si v duchu. Neskôr, asi po polnoci, sa otvorili dvere a vstúpili k nám nejakí mladí muži, mohli mať okolo devätnásť až dvadsať rokov.

Nikdy som ich predtým nevidela, aj keď som nevedela, aké sú ich mená, aj keď som nevedela, načo tu prišli, nechala som to tak, myslela som si, že sú to nejakí Lenkini gratulanti. Bolo to veľmi zvláštne, chodili okolo všetkých hostí a niečo sa ich pýtali. Ja som sa s Markom rozlúčila, keďže musel už ísť domov. Nevedela som, čo chcú, ale zistila som to, keď prišli aj ku mne. „Ukáž mi ruku a daj si!“ povedal mi jeden z nich.

Najprv som nechápala, o čo mu ide, ale prišla som na to, keď z neveľkého kufríka vytiahol injekčnú striekačku. ,,Nie, ďakujem, drogy si pichnúť nedám,“ odpovedala som jednoznačne. No vtedy ma začal prehovárať: „Daj si aj ty, veď sa pozri na kamošov, nič im nie je.“ Naozaj im nič nebolo, dokonca vyzerali, akoby boli niekde v raji, zdalo sa mi to čudné, napokon som tým jeho naliehaniam podľahla, chcela som vyskúšať, aké to je. Veľa som o tom čítala a teraz to konečne môžem skúsiť! Bol to nezvyčajný, ale zato veľmi skvelý pocit, zdalo sa, že sa vznášam a kdesi do neznáma letím.

Bolo to rýchle, bezbolestné a zdalo sa, že to nemalo žiadne iné účinky, ako to písali v knihách a rôznych časopisoch. Vedela som, že to, čo som spravila, bolo prvýkrát a aj poslednýkrát, veď ako by sme to s kamarátmi len skúšali, keď to je DROGA, preto som sa to pokúšala čo najlepšie prežiť. Na druhý deň sme sa stretli a zavolali sme tým mladým mužom, ktorí boli na Lenkinej oslave a poprosili sme ich, či by nám niečo nepredali. Boli sme veľmi šťastní, keď nám povedali, že ešte majú a že nám to prinesú. Veľký problém však bolo zohnať nejaké tie peniaze na zaplatenie.

Keďže som vedela, že rodičia by mi nedali, musela som ich ukradnúť. V tej chvíli mi to bolo úplne jedno, či som ich ukradla alebo nie, jednoducho, potrebovala som tie peniaze a veľmi. Večer sme sa stretli pred Lenkiným domom a spolu sme šli na miesto, kde sme sa mali s tými mužmi stretnúť.

Prišli sme tam, všetko prebiehalo veľmi rýchlo, odovzdali sme im peniaze a oni nám zasa drogy. Vtedy bol už večer, keď sme sa dohodli, že si ich šľahneme, veľmi som váhala, no podľahla som tomu znova, zdalo sa mi, že to bolo ešte lepšie ako minule na Lenkinej oslave.

Raz večer, tesne pred tým, ako sme sa s kamarátmi mali stretnúť tam, kde vždy keď sme si to šľahali, zavolal Marek, či nemám chuť sa prejsť. No jasné, musela som si vymyslieť nejakú výhovorku. Takto sa to opakovalo asi každý večer a zdalo sa mi, že Marek už asi niečo tuší.

Ráno zazvonil na naše dvere a súrne sa chcel rozprávať, nevedela som, čo robiť, ale vedela som, že zase odmietnuť som ho už nemohla, preto som ho pustila dnu a spolu sme si sadli do mojej izby. „Sadra, viem, že sa s tebou niečo deje a ty mi nedôveruješ, keď si mi nič nepovedala.“ „Ale Marek, nie, ako si na to prišiel?

Len v posledných dňoch sa necítim akosi dobre.“ ,,Vieš, prišiel som ti ešte niečo dôležité povedať, nedokážem to už pred tebou tajiť.“ „Čo také sa stalo?“ „Vieš, bol som minule u lekára a ten mi povedal, že mám leukémiu,“ povedal to so slzami v očiach. „Nie, to nie je možné, ale veď to sa ešte bude dať nejako liečiť, povedz, Marek, povedz, že áno!“ „Neviem ti nič povedať, doktor vravel, že to by sa liečiť ešte dalo, ale už prestávam dúfať, chcel som ti to povedať už trocha skôr, no nikdy sme sa nemohli spolu stretnúť, vždy si mala niečo dôležitejšie, ako som ja.“ Vtedy som si uvedomila, ako som sa celý ten čas k Markovi správala, nedokázala som mu povedať pravdu, že každý večer sedíme spolu s kamarátmi a šľaháme si krek.

Na druhý deň, tak ako vždy, sme s kamarátmi šli za tú starú budovu, čo špatí celé okolie a tam som im všetkým povedala, že ja končím. No oni neurobili nič iné, len sa začali veľmi smiať. Veľmi ma to urazilo a dosť som sa nahnevala, keď mi povedali, že nie som nič iné, len SLABOCH.

Povedala som, že žiaden slaboch nie som a naposledy si to s nimi dám, ale chcela som to spraviť poslednýkrát. A tak sa aj stalo, po niekoľkých minútach sme začuli nejaké autá, nejakých psov a aj ľudí. Stalo sa to, čo sa stať nemalo! Boli to policajti a prichytili nás aj so striekačkami v rukách.

Vtedy som myslela, že to bude môj koniec a pomyslela som aj na to, čo poviem svojim rodičom. Najprv každého z nás odviezli domov, no keď som vystupovala z policajného auta, zazrel ma Marek a veľmi čudne na mňa pozeral, prečo práve ja som prišla s policajtmi, preto rýchlo pribehol ku mne a keď sa ma opýtal, čo sa stalo, policajt mu všetko vysvetlil a ja som sa Markovi nemohla pozrieť do očí, nedokázala som sa pozrieť do očí ani vlastným rodičom.

Ale aj keď som v srdci cítila veľkú bolesť a vedela som, že rodičia sa na mňa veľmi hnevajú, predsa povedali policajtovi, aby ma ešte do ústavu neodviezli, verili, že to bol iba nejaký omyl a vedeli, že sa polepším. Na druhý deň ráno som si uvedomila, akú veľkú hlúposť som spravila. Veľmi som to ľutovala. Hneď ráno som šla za rodičmi a veľmi som ich prosila, aby mi odpustili. Bola som veľmi šťastná, že nakoniec na tú moju hlúposť zabudli. Šla som aj za Markom, aj keď som v tej chvíli mala veľmi zmiešané pocity, ale šla som. Zazvonila som na dvere jeho domu.

Aj keď sa na mňa od začiatku nechcel pozrieť, napokon mi povedal: „Počkaj, oblečiem sa, pôjdeme sa prejsť.“ Počas prechádzky som mu všetko vyrozprávala, ako sa to všetko začalo, povedala som mu aj to, že som mu klamala, proste všetko do detailov som mu vyrozprávala. Nebolo to veľmi ľahké, ale nechcela som, aby sa naše kamarátstvo zničilo pre môj hlúpy omyl. Nakoniec mi všetko prepáčil a aj ja som vtedy pocítila akýsi zvláštny pocit, bola som veľmi rada, že sa na mňa nehnevá a vedela som, že už mojich blízkych takto nikdy nesklamem.

Dni plynuli a ja som už vôbec nepociťovala chuť na drogy, veľmi som sa tomu tešila. Jedného dna mi Marek zavolal, že sa s ním musím okamžite stretnúť. Tam mi povedal veľkú novinku, ktorej som sa neuveriteľné tešila: „Sadra, ja budem žiť! Zvíťazil som nad leukémiou!“ Vtedy som pocítila obrovskú radosť a uvedomila som si, že on sa snažil boj so smrťou prekonať a ja som sa so smrťou zahrávala.