Na ten deň nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Na ten deň nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Je leto. Jedno z tých, keď je vonku horúco ako v samom pekle. Aj v televízii hlásia:

Z dôvodu vysokých teplôt, nevychádzajte z domu.

Môj oco, hlava rodiny, ide proti prúdu: ako vždy.

„Ideme do Zoo!“ zahlási.

„Prečo?“ vzpieram sa, „poďme radšej na kúpalisko!“

„Nie, do Zoo práve priviezli nový druh medveďa. Ideme ho obzrieť!“ Nemôžem oponovať. Vydáme sa na cestu.

V rade stojí milión ľudí: ako vždy. Mne treba ísť na WC: ako vždy. Rozmýšľam, čo mám robiť. Moju pozornosť upúta obrovská pani pred nami. Predstava o úteku na toaletu sa mi vyparí z mysle lusknutím prsta. Ešte nikdy som takú objemnú ženu nevidela. Človek by sa aj bál, že tam na mieste skolabuje. Môj oco: ako vždy, musel vymyslieť vtip: „Tú ženu by som radšej preskočil, ako obišiel.“

Ha-ha, vtipné.

Pani mala na tele veľké škvrny od potu. Vyzerala, akoby práve opustila sprchu. Golier bieleho trička mala špinavý od roztečeného mejkapu. Pod pazuchou držala malú kabelku. Aby toho nebolo málo, z kabelky jej vykúkala hlava malej čivavy.

„Tá pani asi nevie čítať,“ pomyslela som si, „veď vstup so psom je tu zakázaný!“

Keď konečne prídeme na rad, zaplatíme prehnanú sumu za pohľad na medveďa. Tento deň sa nemôže začať lepšie...

„Chcem fotku s opicou!“ pribehne sestra a ťahá ma za ruku. Už sa nemôže dočkať, kedy uvidí svoje milované zviera. Oco, nervózne prešľapujúc z nohy na nohu, mi vtisne do ruky foťák.

Zrazu začne sestra plakať. Opica, s ktorou sa fotila, jej zjedla polovicu cukrovej vaty, ktorú si kúpila pred vstupom do Zoo. Vybuchla som do smiechu. Aspoň jeden vtipný moment v tomto upotenom dni.

Keď sa konečne dostaneme k obludnému zvieraťu, môj oco sa správa ako zmyslov zbavený. Ja ale hľadím na niečo iné. Upútala ma presne tá istá pani, ktorá stála pred nami v rade na lístky. Stojí tesne pri mne a pozerá dole na medveďa. Kabelku s čivavou má vyloženú na zábradlí.

„Koľko môže vážiť taká čivava?“ spytujem sa samej seba.

Vtom začne čivava vyliezať von. Stlačená v kabelke po celý deň sa asi cítila nepohodlne. Stojím ako obarená. Ešte jeden krok a skončí v medvedej tlame. Tučná pani líže zmrzlinu a nevšíma si, čo sa odohráva pred jej očami. Čivava sa nakoniec pošmykne a spadne do ohrady s medveďom. Medveď sa okamžite rozbehne za malým čerstvým kúskom mäsa.

Žene vypadne z ruky zmrzlina, začne hlasno kričať: „Pomóóóc! Zachráňte mi psíka, prosím!“ Už-už sa snaží preliezť cez zábradlie, keď ju zachytí záchranár. Počas toho, ako sa pani naťahovala so záchranárom, čivava prestala existovať. Môj oco začne tlieskať: „Výborné číslo, perfektný nápad dať ako návnadu živé zviera.“

Pani očervenie a stane sa to, čo som predpokladala na začiatku. Skolabovala. Ale asi nie z tepla.

Na ten deň nikdy nezabudnem. Tatino doteraz nepochopil, že to nebola návnada. Tučnú ženu som potom videla v meste ešte niekoľkokrát. Kúpila si novú čivavu.