Vtom prišla pandémia... (Rozprávanie)

Vtom prišla pandémia... (Rozprávanie)

Nikdy nezabudnem na deň, keď som sa veľmi bála o svoje zdravie a o zdravie mojej rodiny.

Prišlo to veľmi rýchlo a nečakane. Veľmi dobre si to pamätám. Bola som v reštaurácii a všetko sa rýchlo zrútilo. Zrazu zostalo ticho, počula som iba hlasné správy z televízie. Správy, že prišiel škaredý vírus, ktorý každému kradne zdravie a úsmev. Zostala som zaskočená. Videla som, ako sa všetci ponáhľajú. Každý chcel chrániť seba a svoju rodinu a preto sme museli všetci zabezpečiť jednorazové rúško, jednorazové rukavice a dezinfekčné mydlo.

Zrazu bolo toho nedostatok. V tom momente som si položila jednu otázku: „Prežijeme to?“ Mali sme strach. Prišla pandémia. Museli sme zostať doma. Bolo to na zbláznenie. Čakať, chrániť sa. Veľmi ťažko som to prežívala. Najväčší strach som mala o babku a o ded- ka. Nemohla som ich navštíviť a veľmi mi chýbali. Chcela som ich chrániť, preto som zostala doma.

Prestali sme chodiť do školy. Zostali iba prázdne lavice. Na naše knihy sadá prach. Zo začiatku sme sa všetci tešili, až neskôr

sme pochopili, že to zlé iba teraz príde. Človek má zrazu vysoké horúčky, ťažko dýcha, potom prestane dýchať. Príde smrť, slzy a smútok. Jeden deň niekto odchádza

a druhý deň sa narodí nový život.

Žijeme tu naozaj vo veľmi zaujímavých časoch. Blíži sa k nám veľká a významná zmena. Rodí sa nové vedomie. Nepríde nás zachrániť žiadny hrdina, každý musí zachrániť sám seba, každý sa musí sám premeniť z larvy na motýľa.

Tentokrát ľudia už konečne zistia, že všetci tu na Zemi sú jedna rodina. Viem, že si treba vážiť hocijaký nový dôvod na úsmev. Vidieť chyby ako výzvy. Mať oči, ktoré vidia krásu, zanechať svet o niečo lepším, ako bol. Viem, že každé srdce pozná tú správnu cestu a som presvedčená, že objaviť ju môže ktokoľvek.