Detstvo, obdobie keď aj dážď chutí ako karamelky. Čas úsmevov i boľačiek, čas kedy nič nie je len čierne alebo biele, ale všetko žiari farbami. Čas, keď svet je len škatuľka pasteliek. Dni, keď je fantázia dôležitejšia ako realita.
Tvrdíte, že rozprávky sú len výplody fantázie. Že draky, víly či škriatkovia neexistujú? Mýlite sa. Existujú. Sú ukryté v dušiach detí, to len vy, dospelí, ich nevidíte. Zabudli ste na krásy sveta, na radosť z prvého jarného kvietku, z chumelenia snehu. Zabudli na tichý šepot potoka. Nerozumiete mu.
Nemôžete. Vo vašom
uponáhľanom svete nie je čas na nežné bláznovstvá. Tie nádherné hlúposti už vymizli z vášho života. Dospeli ste a stali sa pánmi svojho
osudu. Ale kde beriete právo robiť z nás, detí, svoje verné kópie?
Obraciam tvár k vám, milí dospelí, s prosbou na perách.
Neberte nám detstvo! Nechcite, aby sme boli dokonalí. My sa žiť ešte iba učíme. Nechajte nás zafúľať sa v opadanom lístí. Veď čo je pár škvŕn oproti nášmu vďačnému úsmevu?
Nekarhajte nás, keď sa nám srdce rozbúcha pri pohľade na motýľa. Nesmejte sa našim túžbam! Neberte nám sny! Nechceme svet vidieť vašimi očami, chceme ho prebádať svojím vlastným pohľadom. Nechajte nás vyskúšať si pády z hojdačky a naučiť sa, že kto vysoko lieta, nízko padá. Chceme byť ľuďmi, ale nechceme byť vami!
Nechajte v nás vyrásť záhradu, do ktorej sa budeme môcť vracať a spomínať na všetky šibalstvá mladosti. Prosím vás, nenechajte v nás predčasne zhasnúť svetielko nádeje. Všetko má svoj čas, a tak ako ste pred rokmi za sebou zavreli bránu detstva vy, aj pred nami sa uzamkne.
Možno je to ešte ďaleko a možno už zajtra. Aj Milan Rúfus predsa povedal: „deti tušia deň, keď z každého z nich odchádza malý princ na bielom koni a odnáša so sebou žezlo a jablko.“ A mal pravdu, princ odchádza, aby sa stal kráľom. Tak nám dovoľte vychutnať si posledné lúče nášho detského slnka.