Tá chvíľa si žiadala úprimnosť... (Rozprávanie)

Tá chvíľa si žiadala úprimnosť... (Rozprávanie) 

Boli to dva úžasné me­siace, v spo­loč­nosti sl­neč­ného a ho­rú­ceho Ta­lian­ska, ktoré som pre­žil spolu s mo­jou La­gert­hou. ,,Vstá­vaj mi­lá­čik," po­ve­dala mi moja krásna La­gertha, ktorá bola na od­chode do práce. Vle­pila mi sladký bozk a už jej ne­bolo. Jej sladká vôňa ma omá­mila a ja som sa len tak po­ze­ral na jej dlhé vl­nité vlasy. 

Vo­lám sa Art­hur. Tento prí­beh ma spra­vil šťast­ným a na­ozaj­st­ným mu­žom. Vá­žim si chvíle, ktoré zdie­ľam s ňou. Mi­lu­jem ju. Nie jej na­hotu ale jej nád­hernú dušu. Bolo 8 ho­dín ráno. Slnko mi zo­hrie­valo tvár a má­mivá vôňa kávy ma pri­nú­tila vstať z po­stele. 

Dnes je vý­ni­močný deň, ktorý si žiada úp­rim­nosť. Ja a La­gertha máme 6 ročný vzťah. Tieto teplé dni si uží­vame v ob­jatí Be­ná­tok. La­gerthu som spoz­nal v metre, keď som sa po­náh­ľal na stret­nu­tie s ma­na­žé­rom jed­nej firmy. Jej čierna káva skon­čila na mo­jom hod­váb­nom ka­báte. Mô­žem po­tvr­diť, že to, čo nás spo­jilo, bola káva. Áno, ako po­ču­jete. Sme oby­čajní ľu­dia s roz­diel­nymi ná­padmi. Naše stret­nu­tie ne­bolo ná­hodné. Pre ne­jaký dô­vod sme sa stret­núť mali. Av­šak vráťme sa späť. 

La­gertha pra­cuje ako čáš­níčka v jed­nom bare. Cho­die­vam za ňou pra­vi­delne. No­sím jej teplý obed a moje ob­ja­tie a bozky. Dnes sa La­gertha roz­hodla. Končí v práci, pre­tože jej šéf je na­mys­lený ma­gor. Vy­vy­šuje sa nad všet­kými. Môj ka­moš Te­odor, La­gerthu dobre po­zná. Roz­ho­dol som sa, že jej spes­trím deň. Moje prek­va­pe­nie bude stáť za to. Kú­pil som dom, ktorý mi na­vrhol Te­odor. Moje na­šet­rené úspory som in­ves­to­val práve do tohto miesta. La­gertha o ni­čom ne­vie. Dú­fa­júc, po­darí sa mi ju prek­va­piť.

Sú 3 ho­diny. Štar­tu­jem auto a idem vy­z­dvi­hnúť Te­odora. Ziggy ma na­sle­duje a sadne si vedľa mňa. Ziggy je 2 ročný krí­že­nec do­ber­mana, kto­rého sme si spolu s La­gert­hou adop­to­vali zo zá­chran­ného cen­tra. Zha­sol som mo­tor. La­gerthu som zba­dal v diaľke ako cu­pitá na jej dl­hých, krás­nych no­hách. Jej osl­nivý úsmev ma zdra­vil už v diaľke. Na­stú­pila do auta, vle­pila mi sladký bozk. Ces­tou ma za­nep­ráz­dňo­vala otáz­kami typu ,,Kam ideme? mám sa báť?" Viem, že tento deň mu­sel prísť. Vy­stra­šená zo si­tu­ácie, se­dela so za­via­za­nými očami ne­hybne v aute. Opatrne som ju chy­til za ruku a od­vie­dol na miesto. Bola celá vzru­šená, jej srdce som cí­til až na dlani. ,,Stoj, ne­hýb sa." ozná­mil som jej s tra­sú­cim hla­som.

Sc­hma­tol som ma­ličkú čer­venú kra­bičku , kľa­kol si pred ňu a po­ve­dal: ,,Moja nád­herná žena, každý deň ma ro­bíš šťast­ným a úp­rim­ným mu­žom." ,, Oča­rila si ma hneď prvý deň nášho stret­nu­tia, pri ne­ši­kov­nom ob­liatí môjho ka­bátu." Ča­kal som na Teba veľa ro­kov. Dú­fam, že naša svadba raz bude v ten deň, keď sme sa pr­vý­krát boz­ká­vali, lebo ja na ten deň ni­kdy ne­za­bud­nem. 15 júna si mi zme­nila ži­vot, cí­tim sa viac v bez­pečí, cí­tim pod­poru a cí­tim ob­rov­skú lásku, čo mi vy­zná­vaš každý deň. Kľa­čím tu pred te­bou a pý­tam sa ťa: ,,Vez­meš si mňa, Art­hura Brenna, za prá­vo­plat­ného man­žela?"

Jej ni­ja­gar­ské slzy ste­kali dolu lí­com, jej vy­smiate oči ho­vo­rili áno. ,,Áno, Art­hur môj, ho­vo­rím áno, chcem sa stať tvo­jou že­nou", ozná­mila mi s pla­čom v hlase a ho­dila sa mi okolo krku. ,,Mi­lu­jem ťa".