„Nič neprekvapí ľudí viac ako zdravý rozum a jasné jednanie.“ (Úvaha)

„Nič neprekvapí ľudí viac ako zdravý rozum a jasné jednanie.“ (Úvaha)

„Nič neprekvapí ľudí viac ako zdravý rozum a jasné jednanie.“ Pre mnohých je tento citát od Ralpha Walda Emersona chápaný ako samozrejmosť, ale koľkí z nich sa občas pozastavili nad významom slov „zdravý rozum a jasné riešenie“? Chápu vôbec ich hlbší význam? Na začiatku tohto roka sme ani len netušili, akou ťažkou skúškou si budeme musieť prejsť, aby sa nám otvorili oči a nebrali sme určité veci v našich životoch ako samozrejmosť. Ja sa v nasledujúcich riadkoch zameriam z tých všetkých krehkých vecí hlavne na vplyv pandémie COVID-19 na zdravý rozum a jasné jednanie.

„Rúška, ruky, rozostupy“ – heslo, ktoré ľudstvo už rok sprevádza v tejto pandemickej situácii. 17.november 2019 je dátum, v ktorom bol zaznamenaný vôbec prvý prípad nákazy novým koronavírusom. I keď od prvého zaznamenaného prípadu ubehol rok, pandémia vo svete stále prevláda. Pandémia, ktorej mnohí ľudia nepredpovedali dlhú životnosť. Počas jedného jediného roka postihlo nové ochorenie celý svet a ovplyvnilo život miliardám ľudí.

Pri uvažovaní nad pandémiou sa nám v hlave každému objavia rozdielne myšlienky. Jedným zovrie hrdlo, druhým vidieť v očiach strach a bezmocnosť a tým ďalším sa tlačia slzy do kútikov očí. A ja tak rozmýšľam, čo všetky tie nevinné deti plné zvedavosti a nezodpovedaných otázok? Čo všetci tí rodičia, ktorí v podstate zo dňa na deň prišli

o svoje príjmy vďaka ktorým poskytovali rodine teplo domova, zasýtili hladné žalúdky a dopriali svojim deťom aj modré z neba len aby boli šťastní? Nehovoriac o neúplných rodinách, kde je na všetko buď silná matka alebo starostlivý otec. No nemôžem nespomenúť i starých rodičov. Každá babka chce v náručí zohriať svoje vnúča a každý dedko pohladiť červené líčka. Čo oni? Myslíte si, že ich na to niekto dopredu upozornil? Pripravil ich niekto na to, že zrazu stratia dennodenný kontakt so svojimi deťmi a vnúčatami? Ani jeden z nich nevedel, na ako dlho budú musieť byť odlúčení od svojich blízkych, pre svoju no aj ich bezpečnosť.

Na detských ihriskách z nenazdajky utíchol detský smiech aj plač. Úprimné úsmevy sme museli skryť pod rúška. Jediné, čo zostalo nezahalené sú pohľady do očí. Oči, ktoré sú bránou do duše. Oči toho zvedavého dieťaťa, rodiča i starého rodiča.

Až v tejto aktuálnej situácii si mnohí z nás uvedomili, že materiálne veci nezaručujú ozajstné šťastie. Bohatí nie sme len na základe luxusných áut či drahého, značkového oblečenia. Veľa mladých rodín bolo zvyknutých na určitý ekonomický štandard a pohodlnosť, pri ktorom neuvážene utrácali veľké množstvo peňazí, čím nehospodárili tak, aby mali odloženú určitú rezervnú peňažnú sumu na kritické okolnosti, ktoré žiaľ nemožno dopredu predpovedať. Pre tieto dnešné rodiny je zvykom využiť možnosť cestovania za prácou do zahraničia. Zásluhou pandémie bola mnohým rodičom táto možnosť stopnutá. S upadajúcou ekonomikou krachujú firmy, redukujú sa pracovné miesta a tým stúpa krivka nezamestnanosti. To viedlo buď k strate stáleho príjmu alebo k jeho zníženiu. A tak sa viaceré rodiny museli uceliť a ťahať spolu za jeden povraz. I keď túto náročnú ekonomickú situáciu chápem, podľa mňa je človek bohatý až vtedy, keď si uvedomí silu rodiny, jej súdržnosť, zdravie a oporu. No a dnes to platí dvojnásobne.

Na celý dopad pandémie sa ale môžeme pozrieť aj z druhej strany mince. Keďže žijeme v uponáhľanom svete, zabúdame na jednoduché maličkosti, ktorými prejavujeme svojim najbližším lásku.

Tou najmilšou maličkosťou je darovanie chvíľu svojho času. Mnoho krát si odkladáme stretnutia najbližších bokom, hlavne z dôvodu pracovných povinností. Dokola sa za niečím naháňame až tak silno, že nevnímame čas, realitu odohrávanú vôkol nás, máme doslovne až zatemnenú myseľ, pretože sme zameraní na jeden jediný bod, a tak je to celé ako kolotoč, z ktorého sa bojíme vystúpiť a zmeniť svoj postoj. Zmeniť ho kvôli sebe, kvôli rodine a našim blízkym. Bohužiaľ, v dnešnej dobe mnohí v snahe uživiť deti a dopriať im ten najlepší možný život na čas strávený s rodinou zabúdajú, pracujú od rána do večera, hľadajú možnosti ako zarobiť ešte viac a stále im nestačí. Vždy prídu nové výzvy, ktoré im v tom bránia. A tam niekde za naším chrbtom je manžel či manželka čakajúca na trošku pozornosti, striehnúce deti po rodičovom voľnom čase a starí rodičia začínajúci si myslieť, že sú pre spoločnosť zbytoční. Prečo si neuvedomujeme zraniteľnosť a krehkosť tých našich “samozrejmostí“? Naozaj si myslíte, že to všetko, čo máme, v tomto prípade skôr tie nehmotné hodnoty, budú donekonečna nedotknuté a trvalé? Nikto a nič nám späť nevráti všetky tie uplynulé minúty života, na ktoré sa s odstupom času pozeráme ako na premárnené. Tento rodinný zhon spomalila až pandémia s príchodom lockdownu.

Koronavírus doslova prinútil zavrieť školy, voľnočasové zariadenia, sociálne a kultúrne zariadenia, obmedzil prevádzku obchodných centier a zakázal organizovanie hromadných podujatí športovej, kultúrnej, spoločenskej či inej povahy.

Počas tohto obmedzenia je každému odporúčané tráviť svoj čas prevažne doma s minimálnym vychádzaním na verejné priestranstvá, kde by mohlo dôjsť k zvýšenému a možnému nakazeniu sa daným vírusom. Skrz tohto diania sa nám viacerým otvorili oči. Začali sme si viac vážiť jeden druhého. Väčšinu svojho času sme trávili doma so svojimi najbližšími. Veľká časť zarábajúcich ľudí pracovalo z domu a aj školské vyučovanie prebiehalo online. Tretina študentov má vážne príznaky depresie. I keď tieto alternatívy nespĺňajú normy a očakávané výsledky ako pri reálnom prebiehaní, mali sme skrz tohto možnosť aspoň z časti dohnať zameškaný čas s rodinou. Nemôžeme strácať nádej a skúsme si aj z toho zlého vyňať ponaučenie, aby sme stále mali silu bojovať. Veď každý z nás sa chce opäť vrátiť do slobodného života. Na každom z nás bude, s akým postojom a hodnotami sa doňho vrátime.

A preto nezabúdajme že rodina je náš kompas, ktorý nás vedie. Je našou inšpiráciou dosahovať tie najvyššie ciele, Je našou oporou, keď občas stratíme smer. Snažme sa to oceniť a prejaviť jej vďaku dnes, zajtra, vždy, nielen keď sa to očakáva.