Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)

Ten pohľad mi vyrazil dych (Rozprávanie)

Prišiel som domova a rýchlo som zatvoril dvere. Povedal som si: „To bol zase deň!“ Ešte som netušil, čo ma čaká. Zložil som si kufrík a vyzul si topánky. Kabát som na sebe nemal, lebo vonku bolo krásne jarné počasie. Išiel som sa prezliecť a potom som čakal na svoju ženu. Ako každý deň o takom čase som nakŕmil svojho štvornohého miláčika Boba. Bob bol pes, priateľ človeka – v tom pravom zmysle slova.

Veľmi dobre som si s ním rozumel. Nato prišla moja žena z práce. Pozdravil som ju a povedal: „Miláčik, vonku je nádherne. Bola by škoda nezačať  sadiť  naše  kvetinové   záhony.“   Pretože   drahá   nenamietala,   zobral som  kľúč od miestnosti, kde obyčajne ľudia skladujú záhradnícke náradie. Moja žena sa ešte chvíľu zdržala, aby sa najedla. Sme obidvaja zamestnaní a aj tak nemáme dostatok peňazí, aby sme splatili dlh, ktorý nám skomplikoval život.

Pripravoval som si náradie a vtom na mňa z okna zavolala žena: „Vieš čo, drahý? Vždy sa sústredíme na prednú časť domu a pritom zo zadnej je krásny výhľad na les.“ „Ale veď táto zem ešte nebola preoraná,“ odvetil som. „Ešte nikdy som tu ani s rýľom neprešiel,“ doplnil som a ukázal na miesto, ktorému sme dovtedy venovali len malú pozornosť. „Tu vzadu by sa veľmi pekne vynímali ruže. Červené!“ riekla už s úsmevom na tvári. Bolo zrejmé, že má istú predstavu o tom, ako to bude vyzerať. „Počkaj ma, idem sa prezliecť,“ povedala a zatvorila okno.

Medzitým, čo sa prezliekala, stihol som pripraviť miesto, ktoré malo byť zarastené červenými ružami. Vytrhal som trávu, oddelil plevy a čakal som na svoju drahú, ktorá sa trochu zdržala. Dovtedy mi robil spoločnosť Bob. Skúšal som, ako aportuje a váľa sudy. Bol to nadaný pes. Všimol som si ale, že Bob sa stále pozastavuje pri rozoranej zemi. Myslel som, že je tam nejaký hmyz alebo nebodaj krtko, ktorý by mu na jeho teritóriu – našom pozemku – prekážal. Povedal som mu: „Fuj, Bob, necháš to!“ Snažil som sa mu to povedať menej prísne.

žena, oblečená ako stále do záhrady, vzala aj  ruže, ktoré odštiepila spredu. Vzala lopatku  a zaryla do zeme. Vložila do malej jamky ružu a zahrabala. No piaty raz jej lopatka narazila  na akúsi  prekážku.  „Čo  to  je?“  spýtala  sa  ma.  Lenže  ja  som  odkladal  motyku  a  hrable a nepočuj som ju. Odhrabala hlinu mysliac si, že je to obyčajný kameň. Veľmi hlasno skríkla, že ju možno počuli aj o desať domov ďalej. Vybehol som k nej a nestačil  som sa čudovať.  

Na celej ploche, kde som zem prekypril a do ktorej sa ešte nevsadili kvety, sa blyšťal slnkozlatý krištáľ. „Zlato! Zlato!“ vykrikovala moja žena. Ten pohľad, čo sa mi naskytol, mi vyrazil dych. Kto by si len pomyslel, že sa tu môže stať čosi také? Zobral som lopatu a jemne som odhrabal hlinu, aby som nepoškriabal vzácnu surovinu. Môj pes sa popritom sústredil   na miesto, ku ktorému už predtým prišiel. Začal hrabať svojimi prednými. Pristúpili sme         k nemu, keď tu zrazu vytiahol akúsi malú plechovú skrinku. Otvorili sme ju a našli sme odkaz od môjho pradeda: Užívajte s rozumom!

Potom sme zavolali notára a zistili, že za tento veľký kus zlata dostaneme 33 000  €. Neskôr som vravel žene: „Vieš, môj otec mi spomínal, že záhradníctvo má v našej  rodine  dlhú tradíciu.“ Kto by povedal, že takáto kuriozita sa stane mne?