Sme my vôbec ľudia?

Sme my vôbec ľudia?

Neustále prebieha kolobeh, v ktorom sa ľudia rodia a umierajú.

Kedysi to bolo pre obyčajný zápal pľúc, neskôr mor, či iné podobné ochorenia. Postupne sa však vyvíjali nové technológie a aj medicína, ktorá dokáže často zázraky. Môžeme však aj o nás ľuďoch tvrdiť že sa vyvíjame smerom dopredu? Aj keď si to často nechceme priznať, stále máme niečo spoločné s našimi predkami. Je to boj o nadvládu. Z generácie na generáciu sa to stupňuje a s tým aj ľudský egoizmus. Keď človeka postihne nejaké šťastie, má okolo seba zrazu toľko „priateľov“ ako nikdy predtým.

Ak je to však opačne a človeka zasiahne nešťastie, ostáva často sám so svojimi problémami. Tak je to aj s ľuďmi , ktorí sú postihnutí vírusom AIDS. Je to ochorenie súčasnej doby, na ktorý zatiaľ nebol nájdený žiadny proti liek. Aj, keď je to ochorenie, ktoré sa prenáša krvou, pohlavným stykom, či z matky na dieťa, ľudia postihnutí týmto ochorením ostávajú často sami . Okolie ich vníma ako niečo, čomu by sa mali čo najviac vyhnúť.

Veľa z nakazených však za to nemôže. Často sú obeťami nevinné deti , ktoré mohli mať pred sebou skvelú budúcnosť. Všetko sa však zrúti ľudským sebectvom a neopatrnosťou. Našťastie sú na svete aj ľudia, ktorí ešte nezabudli, čo je solidarita a sú vždy tam , kde je to potrebné. Sú to takí „chodiaci anjeli“, ktorí aspoň trošku zmierňujú bolesti HIV pozitívnych. Aspoň nachvíľu majú pocit, že nie sú na tomto svete sami a majú dôvod žiť ďalej. Škoda však, že takýchto „dobrých anjelov“ je na svete málo.

Všetci by sme si mali uvedomiť, že aj keď nie sme rovnakí, sme si rovní. Život máme iba jeden a mali by sme si ho vážiť a spolu s ním aj životy ostatných okolo nás.