Relikvia starej mamy

Relikvia starej mamy

Sedím pri okne za stolom a pohľad mi skĺzol na ošúchanú krabicu. Už niekoľko rokov ju pohadzujem zo skrine na skriňu. Mama ju už dávno chcela vyhodiť ku kontajneru na našom veľkom sídlisku. Vždy sa pre ňu pohádame. Čo je však dôležité – víťazom som ja. Pohládzam ju nielen očami, ale aj rukami. Pomaly ju otváram a v mysli sa mi vynárajú spomienky na to najdrahšie, čo som v živote mala. Maja stará mama.

Toto mi z nej ostalo. Pred smrťou mi odovzdala to najcennejšie čo mala a na čo som vždy hrdá. Slovenský kroj. Ten od starkej je dobrý aj mne. Občas na slávnostné príležitosti si ho oblečiem a som hrdá na to, čo na sebe mám. Samozrejme, nenosím ho do spoločnosti, ale ani medzi spolužiakmi by som chváľu nedostala. Do školy som ho zobrala až teraz, keď som v maturitnom ročníku. Predstavila som jeho časti v rámci prejavu na hodine slovenského jazyka a literatúry. A...zaujala som.

Základnou časťou ženského odevu na sviatočný deň bol rubáš, ktorý sa obliekal priamo na telo. Šil sa z nebieleného konopného plátna a skladal sa z dvoch častí. Vrchnú časť driečok tvoril obdĺžnik plátna siahajúci až pod ramená, ktorý sa vpredu zašíval. K vrchnej časti bola prišitá sukňovitá časť, vzadu od bokov nahusto naplisovaná. Rubáš slúžil ako plisovaná košeľa. Na rubáš sa obliekali plecá, čiže krátka košieľka, na ktorú sa našívali oplecká bohato vyšívané zlatou alebo striebornou niťou cez karty kartónu. Zlaté a strieborné výšivky nahradili pôvodne staršie žlto-čierne a červené výšivky. Oplecká sa pred praním museli vždy odpárať a po opraní košieľky znovu našiť na plecá. Vrchnú časť tvoril pruclík, ktorý bol ušitý z brokátu s bohatým kvetinovým vzorom, pretkávaný zlatou alebo striebornou niťou. Vzadu sa na pruclík obliekala zadná skladaná sukňa, ktorej sklady tvorili akúsi

„harmoniku“. Po vyzlečení sa sklady museli z vnútornej strany zošiť niťou, aby sa neporušili. Na vrchu sa nosila fertucha – zástera, zvyčajne plisovaná. Zástery sa šili z kupovaného plátna, niekedy aj z hodvábu. Farba záster bola čierna alebo tmavomodrá. Výšivka bola rozličná, so štylizovanými rastlinnými motívmi. Zástery aj skladané sukne boli rovnakej dĺžky a siahali do polovice lýtok. Ani zástery, ani sukne neboli uzavreté, preto sa v páse uväzovali úzkymi šnúrkami. Predná zástera, pod ktorú sa dávalo niekoľko spodničiek, prekrývala zadnú sukňu. Slobodné dievky si obliekali päť až šesť spodničiek, staršie ženy pomenej. Vpredu bola na zásteru pripnutá vyšívaná mašľa. Všetky ženy i dievčatá nosili vlasy zapletené do korníc – vrkočov. Na sviatok nosili dievčatá vo vlasoch červenú stuhu, ktorá vytvárala na hlave akýsi čepček prichytený špendlíkmi. Konce stuhy s prišitými zlatými strapcami viseli až po pás.

Pre mňa známe časti zažltnutého kroja sa pre mojich spolužiakov, ale aj pre profesorku slovenčiny zdali právom relikviou histórie, ktorá na nás na hodine dýchala. Dobovosť podčiarkla aj ošúchaná krabica. Ja som dostala jednotku . Bola som v tej chvíli pyšná a hrdá. Svoju krabicu s duchom mojej starej mamy nikdy nikomu nedám. Je mojou najväčšou hodnotou života.