Ako si predstavujem svoju budúcnosť (Úvaha)

Ako si predstavujem svoju budúcnosť (Úvaha)

Ako si predstavujem svoju budúcnosť. Veľa ľudí má predstavy o budúcnosti podobné, rodina, auto, byt alebo dom...Ja patrím medzi nich.

Momentálne prežívam obdobie, v ktorom sa rozhodujem ako ďalej, čím raz v živote budem. Asi ako každý človek si prajem mať auto, veľký čierny mercedes, ktorý upúta pohľady ľudí. Prajem si mať dom, a pred ním veselo poskakujúceho psa. Ale sú to len materiálne veci, ktoré nezískam šibnutím čarovného prútika.

Preto aby som ich raz mohla vlastniť, stačí mať bohatú rodinku, ktorá všetko urobí za mňa. Ibaže ja takú rodinku nemám, a práve preto sa teraz rozhodujem čím raz budem. Rada si spomínam na tie chvíle môjho detstva, keď som chcela byť doktorkou, speváčkou, učiteľkou, ako som sa hrávala vonku na pieskovisku s menšími deťmi a učila ich prvé písmenká, bola som ich veľká pani učiteľka.

Pamätám sa, aj na obdobie keď som chcela byť právničkou. Chodiť elegantne oblečená, vedieť všetky zákony, to ma lákalo, dnes je to naopak. Eleganciu nenávidím, zákonníky tiež. Ale už je to všetko za mnou.

Nikdy zo mňa nebude ani učiteľka, a právnička už vôbec nie. Byť manažérkou v dobre prosperujúcej firme a stále len vypisovať nejaké úradné dokumenty, to naozaj nie je môj sen. Mojím snom je pracovať v redakcii nejakého známejšieho časopisu, robiť rozhovory so známymi aj neznámymi ľuďmi, baviť čitateľov a spríjemňovať im chvíľky samoty.

Preto musím pokračovať v štúdiu ďalej aby som dosiahla tento sen. Veď obyčajné dievča so skončeným stredným učilištím, odborom čašník-servírka, kuchárka, murár, a podobne nikdy nemôže byť kvalitnou novinárkou.

Preto sa vydám na ďalekú cestu za svojím snom, a najbližšia zastávka je štátne gymnázium. A potom ? Potom sa budem snažiť dostať sa na vysokú...ale čo mi život prinesie to neviem, možno sa mi všetko rozsype ako domček z karát a nakoniec možno naozaj skončím ako smetiar. Ale všetko treba brať optimisticky. Každý sa teší, keď mu konečne vysypú smeti z kontajnera.

Smetiarov má aspoň každý rád, a novinárov...hmm ako kto. Avšak pre mňa je hlavné to, aby ma moje povolanie, nech už bude akékoľvek bavilo a napĺňalo, aby som ho robila s láskou a radosťou. Do budúceho života nechcem len materiálne veci.

Prajem si veľmi veľa zdravia hlavne pre mňa, pre moju rodinu, priateľov..., pretože načo mi bude dom, auto, byt, skvelá práca, keď sa nebudem môcť postaviť z postele? No na nič...Preto je zdravie zo všetkého najdôležitejšie. Uvidím ako sa akým smerom sa môj život bude uberať, do akých krajín, miest, dedín na zavedie, ale aj tak domov sa budem vždy vracať rada.

Domov je miesto, kde načerpám nových síl a vždy tu nájdem ľudí, ktorým sa môžem vyplakať na pleci, ktorí mi pofúkajú boľavé miesta a ktorí ma majú radi. Nájdem tu svojich starých priateľov, o ktorých viem, že sú naozaj skutoční a nie falošní. Ak by som sa raz naozaj stala novinárkou a bola by som súčasťou slovenského showbiznisu, asi tam veľa skutočných priateľstiev nenájdem. Nájdem tam, okrem iného aj faloš a intrigy, preto sa budem vždy tešiť domov.

O budúcnosti sa dá veľmi dlho diskutovať, polemizovať aj premýšľať. Ale nikdy neviete aká vás čaká. Neviem to ani ja, a preto sa na tú svoju nesmierne teším.