Túžba (Rozprávanie)

Túžba (Rozprávanie)

Každý z nás má svoje ciele, priania, plány i túžby. Tie najtajnejšie, čo sú ukryté v našich srdciach, sa ťažko dostávajú na denné svetlo. Bojíme sa ich vyjaviť, aby sme sa nestali terčom smiechu a pohŕdania. A tak len snívame.

Víkend, dni voľna. Čo podniknem? Už viem! Nasadnem do môjho pohybmobilu a pozriem sa po svete. Skoro ráno vyrážam. Na obrazovke mobilpočítača vyznačujem trasu výletu. Rakúsko – Taliansko - štáty bývalej Juhoslávie – Maďarsko – Česko – Nemecko - sever Európy. Veľmi skoro prechádzam okolo opustených budov. Sú to priestory colnice s Rakúskom.

Domy stoja opustené, osamelé. Kedysi colnica žila iné časy. Dlhé rady áut, autobusov, ktoré čakali na colné vybavenie. Dnes zíva prázdnotou. Niet žiadnej hranice a prekážky v ceste. Obrovskou rýchlosťou sa môj stroj rúti na juh.Vidím úrodné polia plné červených i zelených plodov. Na lánoch slnečnice obracajú svoje hlávky k slnku. Budeže to oleje do domácnosti i chovy pre vtáčiky! Medzi záhonmi zemiakov, pšenice i zeleniny kráčajú pestovatelia.Tváre im zdobia veselé úsmevy.Tešia sa bohatej úrode. Každému človiečiku na starom kontinente sa dostane. Bude aj na vývoz. Pokochám sa prácou našich ľudí a kolesá môjho tátoša odkrúcajú cestu do najteplejších slnečných miest Európy. More.

Pláže sú plné oddychujúcich ľudí. Mnohí trávia svoj voľný čas na brehu tichej, priezračnej, veľkej mláky. Ich pokoj strážia plavčíci i helikoptéry prvej pomoci. Ľudia na móloch , plážiach, v hoteloch sú príslušníci rôznych rás.Vidím medzi nimi čierne, bledé i žlté tváre. Je to tak. Cesta za zdravím, pohodou a oddychom je veľmi lacná. Môžu si ju dopriať i tí najslabšie zarábajúci ľudia. Za pár eur pripravia sebe i svojim blízkym nezabudnuteľné chvíle. Kolesá dopravného prostriedku sa s rýchlosťou blesku otočia na sever.Už vidím srdce Európy - Kriváň i Lomnický štít.

I tie sú o chvíľu za mnou. Bez prekážok , po bezpečnej horskej diaľnici sa dostávam do najsevernejšej časti kontinentu. Môj pohybstroj zastane na brehu plnom ľadu.Vystupujem. Nohy ma nesú k ľadovej kryhe ,na ktorej bezmocne piští malý tučniačik.Ľad sa láme, praská. Nič sa však nedeje. Pomoc je i tu nablízku. S hrdosťou pozerám do úprimných očí ochrancu prírody. Je čas návratu. Sadám za ovládací pult, nasmerujem elektrického vodiča na trasu Slovensko- domov. Zavriem oči a rozmýšľam.

Nemohla by takto ,alebo podobne vyzerať hodina zemepisu? Čo poviete, dočkajú sa deti EÚ takéhoto vyučovania? To by teda bolo!

Podobných želaní mám v priečnikoch svojho srdca viac. Bola by som rada, keby sa všetky priačniky otvorili .A keby sa túžby , sny, i priania splnili nielen deťom budúcnosti – ale aj mne. Myslíte si, že chcem veľa?