Som Ofélia (Beletrizovaný životopis literárnej postavy z diela Hamlet od W. Shakespeara)

Som Ofélia (Beletrizovaný životopis literárnej postavy z diela Hamlet od W. Shakespeara)

Uprostred slnečného neba s menšími kúskami mrakov prišla na moju matku bolesť. Cítila som, že trpí. Cítila som jej napnuté telo, po ktorom sa gúľala hromada sĺz. Nadišiel čas mojej návštevy tohto sveta. Prvé ma uvítalo matkine náručie. Bolo plné lásky, nehy a radosti.

Všimla som si, že okrem doktora tam stojí akýsi ďalší chlapík s neoholenou bradou. Nejakou náhodou na mňa začal hovoriť, čím som si uvedomila, že to bude môj ocko. Predstavil sa mi ako hlavný kráľovský radca s menom Polónius. Aby toho nebolo málo, dozvedela som sa, že mám aj brata - Learta. 

Bývali sme v malom domčeku na okraji mesta. Rodičia mi každodenne vyznávali lásku. Hovorili, že som veľmi krásne a nežné žieňa, čisté, dôverčivé a poslušné do takej miery, že som sa nikdy nepostavila na zadné. Keď som dovŕšila vek dospelosti, často som trávila čas v miestnom parku. Milovala som to tam. Milovala som, keď sa moje oči uprene pozerali na zapadajúce slnko.

Práve v tej chvíli sa mi vynárala myšlienka, ktorú mi hovoril môj otec. Západy slnka sú dôkazom toho, že bez ohľadu na to, čo sa stane, každý deň môže skončiť nádherne. V ten podvečer si ku mne prisadol mladík. Nebol starec, nebol tulák. Bol to dánsky princ, syn zosnulého kráľa a synovec terajšieho kráľa Claudiusa. Hamlet. Poznala som ho z počutia, otec mi o ňom klebetil. Zaujal ma svojou statočnosťou, cieľavedomosťou a nebojácnosťou.

Po dlhšom čase stretávania sa, nadišiel čas pokľaknutia si predo mnou. Žiaľ, nie všetci mali zo zásnub veľkú radosť. Otec Polónius s tým nesúhlasil, priečil sa. Keďže som milovala Hamleta a Polónia ešte viac, nevedela som sa rozhodnúť, nevedela som, komu odovzdať srdce. Moje srdce opätovalo mužom lásku rovnako, ako srdce Andreja Sládkoviča k svojej milej, Márii Pišlovej a k rodnej vlasti.

Nič netrvá večne, ani život na tomto svete. Prišiel deň, kedy môj ocko musel odísť zo sveta. Musel? Naše duše sa rozdelili vďaka môjmu snúbencovi. Hamlet na neho vytasil ostrý meč a prebodol ho cez záves. Trafil ho do toho najzraniteľnejšieho miesta na ľavej strane tela. Zbláznila som sa. Nedokázala som sa zmieriť so stratou svojho otca a zbláznila som sa.

Prišla som o rozum. Po dlhom čase som sa vzchopila, postavila na nohy a odišla. Moje kroky nikam nesmerovali, moje nohy sa potulovali, až narazili na tie najkrajšie púpavy, aké za celý život videli. Ruky ihneď začali pliesť venček. Pošmykla som sa. V podvedomí som započula hlas otca a nikdy sa už nevynorila.