Volám sa Maco Mlieč (Beletrizovaný životopis)

Volám sa Maco Mlieč (Beletrizovaný životopis)

Bol krásny deň, nikde ani mráčik, len slniečko pekne tancovalo po oblohe. Sú to už roky, no v tento deň som prišiel na svet ja. Ja, Maco Mlieč som práve vtedy zazrel krásu, ale aj nespravodlivosť tohto sveta. Mamička s oteckom sa na mňa veľmi tešili, boli radi, že im do ich malej skromnej chalúpky pribudne dieťatko, uzlík neposednosti a radosti.

Otecko chcel zo mňa poriadneho chlapa, najlepšie futbalistu, o ktorého sa budú aj tie najslušnejšie dievčatá biť. No ja som taký nebol, oči ako myšacie diery, krk a uši skoro žiadne, vyzeral som ako hrniec na mlieko. Doma som bol pred posmechom ľudí skrytý, ale keď som v svojich siedmych rokoch prvýkrát prišiel do školy, smiechu a očiam ostatných som sa neubránil.

V škole mi to ani moc nešlo, teda vlastne vôbec, niekoľkokrát som prepadol a na strednú som nemohol ani pomyslieť. A tak som sa zašil v teple domova, pod ochranou rodičov. Potom však prišiel čas založiť si rodinu. Mňa však žiadna nechcela. Možno som mal smolu, možno som sa narodil v piatok trinásteho. Mne to aj tak nevadilo, umývať a starať sa o seba sa mi aj tak nechcelo. Išiel som teda ako osemnásťročný do služby. Môj gazda sa o mňa dobre staral.

Lepšie ako ja o kone. Platil mi jedlom, pálenkou, ubytovaním v maštaľke a mojim kamarátom tabakom. Jedného dňa, keď som išiel na koči do mesta, kone sa splašili a ja som sa vykotil. Zlomil som si nohu. Gazda mi zaplatil doktora, ale noha sa mi zle zahojila, pri koňoch som už nevládal. A tak som sa staral o kravičky a naďalej spával v maštali.

Cítil som, že moja sviečka života už pomaly zhasína. Pobral som sa teda za gazdom. Chcel som vedieť, koľko som dlžný, no gazda dlh nenašiel. Len preplatok – dvanásť zlatiek. Poprosil som ho teda, aby ma poriadne pochoval, nie za plot ako dákeho potkana a pobral som sa spať. Ráno som sa už nezobudil.

Gazda mi vystrojil pekný pohreb a ja som mu za to vďačný.