Naša trieda. Všetky sme sa tu stretli pred dvomi rokmi, na veľkej, dlhej, farebnej chodbe, plné očakávania. Každá mala na tvári obrovský žiarivý úsmev, krásne letné šaty, no v očiach bolo vidieť neistotu a sem-tam aj kúsok strachu.
No dnes, na konci studenej a tmavej chodby žiaria teplé, farebné steny našej malej, ale zato útulnej triedy a zpoza starých vŕzgavých dverí počuť náš radostný smiech plný šťastia a tajomstiev. No keď sa tieto staré, záhadné dvere otvoria, uvidíte celkom obyčajnú triedu s celkom neobyčajnými ľudmi. Zo stropu visia pestré kvety, na stene je zavesená zelená, večne špinavá tabuľa a oproti nej, je jedenásť školských drevených lavíc, za ktorými sedíme MY.
Jedna má dlhé hnedé vlasy a hnedé oči, druhá je biela ako krieda s ktorou píšeme a iná? Tá je zas iná. Jedna je vždy usmiata, druhá sa mračí. No vždy stojíme pri sebe, pomáhame si, aj keď sme každá iná, rešpektujeme sa. Naša trieda je plná radosti a smiechu, aj keď sem-tam padne nejaká bezvýznamná hádka.
Sme každá iná, no zároveň rovnaká. Všetky nás sem priviedlo jedno-deti.