Zimný bozk (Rozprávanie)

Zimný bozk (Rozprávanie)

Bolo chladné ráno. Kráčala som do školy ako každý iný deň. Okolo mňa poletovali veľké ligotavé chumáče snehu ako z rozprávky. Z diaľky som počula ,, Stoj! “ a vtom som započula hlasité pišťanie gúm. Zostala som zmätená. Keď šofér vystúpil začal po mne kričať: „Čo to robíš?!“ Nezmohla som sa ani len na jedno slovo. Nevedela som kto to bol, ale jeho vzhľad ma okúzlil tak ako ešte žiadny iný predtým. Nakoniec sme sa dohodli na verzii, že nič vážne sa nestalo, tak to nebudeme riešiť. Obaja sme išli vlastnou cestou. Netušila som kam išiel.

Meškala som do školy a utekala som čo mi nohy stačili. Keď som prišla do triedy hneď som kamarátke povedala čo sa mi stalo. Povedala som jej aj o tom chalanovi. Zostala ticho a oči jej padli na moju ruku. ,,Kde máš náramok Júlia?“ povedala .,,Preboha musela som ho stratiť po ceste“. Hneď som išla do riaditeľne ohlásiť, či náhodou niekto nenašiel môj náramok. Bola som sklamaná, lebo ten náramok bol pre našu rodinu veľmi vzácny. Mrzelo ma, že som ho stratila. Strácala som nádej, že ho niekedy ešte nájdem. Prešli dva dni, keď som znovu kráčala do školy. Uvidela som pri bráne známu tvar. Bol to on!

Nechápavo som pozrela čo tam robí. Keď som kráčala som ďalej, zrazu som pocítila jemný dotyk ruky na mojom pleci. Otočila som sa a roztriasli sa mi kolená. Povedal mi: ,,Niečo tu pre teba mám“. Bol to náramok. Ani som si neuvedomila ako, ale od veľkého nadšenia som ho objala. Rýchlo som si to uvedomila a odtrhla sa od neho a rýchlo bez slova som odkráčala. Ešte na mňa zakričal: ,,Volám sa Alex.“ a usmial sa. Obzrela som sa a nakoniec som sa usmiala.

Celý deň som myslela iba na jedinú vec na jeho úsmev a tie krásne oči. Nevedela som ho dostať z hlavy. Od tej chvíle ubehlo už veľa času a už bolo len pár dní do Vianoc. Naša škola, ako každý rok pripravovala vianočný ples. Veľmi sme sa naň s mojimi kamarátkami tešili, tak ako aj všetci spolužiaci až na jedného. Volá sa Rišo všetci sa mu smejú, že vyzerá ako Maco Mlieč.

Je mi ho ľúto, ale nič s tým nemôžem urobiť. Prípravy na ples trvali celú večnosť. Prišiel deň D. Už od skorého rána som sa chystala. Blížila sa piata hodina. Keď som oblečená kráčala dole schodmi a uvideli ma moji rodičia, nevedeli nájsť slová. Zazvonil zvonček na dverách. Bola to Klára. Išli sme spolu na ples. Zábava bola v plnom prúde, všetci sme sa úžasne bavili. Prešlo niekoľko hodín a prišlo mi trochu zle, rozhodla som sa, že pôjdem na čerstvý vzduch.

Nenapadlo mi, že vonku je chladno a išla som bez kabátu. Ako som stála vonku, cítila som, že je naozaj veľká zima. Zrazu som zacítila, ako mi niekto pokladá kabát na plecia a vraví ,,Júlia musí ti byť zima.“ Otočila som sa, a bol tam Alex. ,,Ako vieš, že sa volám Júlia?“ opýtala som sa. ,,Akoby som mohol zabudnúť na dievča, ktoré mi takmer skočilo pod auto.“ uškrnul sa.

Spýtala som sa ho čo tu vlastne robí. Povedal mi ,,Celý večer som z teba nevedel spustiť oči a keď som videl, že si odišla musel som ísť za tebou.“ Vtom som zacítila jeho jemný dotyk pier. Moje srdce sa rozbúšilo. V tom okamžiku začali padať veľké ligotavé chumáče snehu tak ako v deň, keď sme sa prvýkrát uvideli. Zrazu sa nečakane odtiahol odo mňa a povedal mi prepáč. V tej chvíli som chcela iba jediné a to pobozkať ho. Chytila som ho za ruku, pritiahla si ho k telu a pobozkala. Bol to pre mňa ten najkrajší pocit, aký som kedy mala.

Po toľkých dňoch čo som nevedela na neho prestať myslieť, sa to stalo. Na tento deň som čakala dlho. A od tej chvíle prešli už 4 roky plné lásky a nehy s ním.