Jedného sychravého jesenného dňa do bánovskej nemocnice priletel bocian s malým dievčatkom. Presnejšie 18.9. 2001 podvečer. Toto dievčatko dostalo od svojich rodičov meno Bianka. Malo plavé vlasy a veľké modré oči. Všetci sa tešili z jej narodenia. Teda vlastne z môjho.
Moja cesta životom začala byť zaujímavejšia až po nástupe do materskej školy, kde som sa venovala rôznym aktivitám. Všetci si začali všímať, že mám rada hudbu, stále skáčem a prepletám nohami. Tak ma mamina prihlásila do tanečného súboru.
Materská škola uplynula ako voda a nastúpila som do prvého ročníka základnej školy. Tam ma šikovné pani učiteľky naučili písať, čítať a počítať. Vždy ma pred rodičmi pochválili, a tí na mňa boli pyšní.
V neskorších ročníkoch si všimli, že mám aj herecké sklony, tak ma prihlásili do divadelného krúžku, no tam mi to dlho nevydržalo. Popritom som chodievala aj na výtvarnú, spev a rôzne športy vrátane tanca.
Postupom času, keď som bola staršia a staršia, chodila som na druhý stupeň základnej školy a musela mať viac zodpovednosti, prestala som so všetkými aktivitami okrem tanca. Tam sa mi naopak začalo dariť. Chodievala som po rôznych súťažiach, ktoré sa mi darilo vyhrávať.
Zrazu prišiel deviaty ročník. Monitor, vyberanie si strednej školy. Ja som sa rozhodla pre SSOŠ pedagogickú v Topoľčanoch. O chvíľu tu dokončím môj prvý rok. Medzi moje voľnočasové aktivity stále patrí už veľakrát spomínaný tanec, v ktorom sa snažím aj naďalej zdokonaľovať.
Ak sa podarí, tak po strednej škole by som chcela vyštudovať vysokú školu, stále sa venovať tancu, najlepšie v nejakom väčšom meste, ako napríklad Bratislava. Ale to ešte nikto nevie, kam ma vietor odfúkne.