Jeden krásny a upršaný deň, po dlhých pôrodných bolestiach mojej matky, som prvýkrát uzrel svetlo tohto sveta.
Rodičia zo mňa mali určite radosť. Celé noci som ich nenechal spávať. Myslím, že som bol celkom mrzuté dieťa, ale oni to prekvapivo zvládli a dostal som sa aj do školy. Učenie mi však veľmi nešlo. Prvým stupňom základnej školy som prešiel len s odretými ušami.
Raz sa mi v triede pošmyklo na vlhkej podlahe, pretože sme sa so spolužiakom naháňali. Vybil som si zub. Keby to bol hocijaký zub, ale tento bol rovno prvý vpredu a ja som vyzeral ako zápasník boxu, ktorý to schytal rovno do tváre. Trvalé následky? Rodičia nemali peniaze na nový zub, nakoľko zubári si priveľmi cenia svoju prácu. A tak som zostal štrbavý už navždy.
Druhý stupeň školy bol na tom ešte horšie. Hneď v šiestej triede som prepadol. Môj nový kolektív moju chybu krásy zobral príliš vážne. Vysmievali sa mi, až kým som neprepadol znova. A potom ešte párkrát.
Desať rokov som si teda odpykal na základnej škole. Dostal som sa len po ôsmy ročník. Znamenalo to, že o strednú sa už ani nemusím snažiť. Našiel som si prácu. Dojil som kravy môjmu susedovi. Plat som nemal bohvieaký, ale na kúsok jedla mi vždy postačil.
Ani som to nečakal, ale zostal som u susedových kráv až doteraz. Som síce hlúpy, škaredý a možno aj trochu smrdím, no takýto život mi vyhovuje. Zmieril som sa s tým, že už tu zostanem navždy a sám.