Moje meno je Maco Mlieč, avšak na základe môjho vzhľadu ma prezývajú aj Mliečnik. Narodil som sa v malej dedine na strednom Slovensku do sedliackej rodiny ako jedináčik. Keď som mal 4 roky, tak som prišiel o môjho otca, ktorého napadla v lese divá sviňa.
Veľmi si ho nepamätám, ale vraj bol pracovitý ako ja a nechýbal mu dobrý vzhľad, ktorý sa mi neušiel. Odvtedy som býval so svojou matkou, ktorá sa o mňa starostlivo starala, až pokiaľ ju nepostihla vážna choroba a povedala posledné zbohom, keď som mal len 19 rokov.
V detstve som mal veľa kamarátov vďaka mojim pozitívnym vlastnostiam a humoru, ale keď som si chcel nájsť ženu, už som také šťastie nemal, pretože sa mi dievčatá oblúkom vyhýbali kvôli môjmu biednemu vzhľadu. Preto som to vzdal a začal sa zanedbávať.
Začal som namiesto toho venovať väčšinu svojho času práci. Miloval som kone, tak som pri nich aj spával. Jeden deň som mal však s nimi nehodu. Splašili sa a utiekli preč. Skoro ma udupali, keď som sa snažil ich vrátiť späť, ale vyviazol som živý. Moja noha sa na tom ale podpísala, začal som krívať a odvtedy som už na tú nohu nikdy správne nedostúpil.
Začal som pracovať u bohatého gazdu, ktorý mi nedal za moju prácu ani jednu mincu, ale neprekážalo mi to, pretože namiesto toho ma živil, a to bolo všetko, čo som potreboval ku šťastiu a spokojnému životu.
Po rokoch boli vidieť na mne roky práce a častého fajčenia, bol som každým týždňom slabší a neustále som kašľal ako tuberák. Vedel som, že tu už dlho nepobudnem, povedal som môjmu pánovi svoje posledné želanie – vystrojiť mi pohreb a nepochovať ma pri plote ako samovrahov a tulákov.
Po mojom odchode do večného spánku naozaj moje želanie splnil. Vystrojil veľkolepý nádherný pohreb, kde boli aj ľudia, ktorých som nikdy nezaujímal, ale tak to asi bude, keď si živý, tak nikto na teba ani nepozrie, ale po smrti si zrazu najmilovanejší.