Tak toto som ja Maco Mlieč (Beletrizovaný životopis)

Tak toto som ja Maco Mlieč (Beletrizovaný životopis)

Kedysi dávno pradávno, asi sto rokov dozadu, som sa narodil ja, Maco Mlieč. Prečo mi dali meno Maco? Asi kvôli tomu, lebo keď sa na mňa matka po prvýkrát pozrela, pripomenul som jej medveďa. Bol som malý, tučný a aj trochu viac chlpatý, ako sa na dieťa v mojom veku patrilo.

Postupne ako roky ubiehali a ja som rástol v statného šuhaja, začal som ako osemnásťročný pracovať na gazdovstve u majetného sedliaka. Bol to môj druh domov. Gazda sa ku mne správal slušne, vyplácal ma za prácu, dával mi najesť, mal som strechu nad hlavou, aj cigareta a pálenka sa mi sem-tam ušla. Nebolo mi veru zle.

O päť rokov pitia, fajčenia a tvrdej práce sa zo mňa stala sirota. Už som nemal otca, ani matku. Zostal mi len gazda, kone, kravy a prasce, o ktoré som sa s láskou staral.

S odstupom času som namiesto riadnej pláce dostal jedlo, nocľah, cigary a pálenku. Nie že by som sa sťažoval, veď sa mi žilo kráľovsky. Mal som všetko, čo som potreboval. Teda až na ženu. Ale kto by chcel ženu ?

Potom čo ušlo niekoľko ďalších stereotypných rokov, som prestal dobre počuť. Aby toho nebolo málo, spadol som z koča, zlomil si nohu a poriadne dlho sa to liečilo. Kto by bol povedal, že jedna noha narobí toľko šarapaty.

Ubehlo zase pár mesiacov, ja som bol už postarší pán, ktorý ešte stále spával v maštali. Jednu chladnú noc, keď mi po chrbte prebehol mráz, som si uvedomil, že tu nebudem na veky. Na druhý deň som šiel za gazdom. Predniesol som mu moju prvú a poslednú požiadavku za tie roky práce na jeho gazdovstve. Chcel som len to, aby ma po smrti pochoval na cintoríne tak, ako sa patrí, nie ako špinavého psa za plot.

Neviem vám už povedať ako prebiehali moje posledné dni, pretože túto fázu života mám mierne rozmazanú, ale určite to bolo nudné a nezaujímavé obdobie. Teraz, niekoľko rokov po mojom odchode, som konečne na lepšom mieste, kde mám cigary a pálenku úplne zadarmo!