Ja (Beletrizovaný životopis)

Ja (Beletrizovaný životopis)

Bol presne mesiac po Vianociach. Ľudia sa začali budiť do bieleho rána. Zubaté slnko bolo skryté za mrakmi rôznych tvarov, z ktorých sem-tam spadli ligotavé vločky, ktoré pomaly pretvárali bielu krajinu na ešte belšiu. Áno, v tomto čase som prišiel na svet. Narodil som sa v nemocnici mesta, ktoré je známe aj ako metropola východu. Na nový svet som sa veľmi tešil.

Tešil som sa na to, ako ho budem preskúmavať. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som po príchode na svet vôbec neplakal. Nevydal som ani jeden tón. Pri mojom príchode na svet bol aj môj otec, ktorý sa však uložil na nemocničnej lavičke a užíval si spánok. Celá rodina sa tešila z môjho narodenia a ja s nimi tiež.

Čas ale letel ako voda. Ani som sa nenazdal a už som vedel liezť po štyroch, chodiť, behať, hrať futbal. Počas tohto obdobia sme sa presťahovali do nového bytu, kde som mal konečne svoju vlastnú detskú izbu. Celé dni som sa v nej hral s autíčkami, vláčikmi a ďalšími hračkami. Bol som šťastný ako blcha.

No to ale dlho netrvalo, pretože prišiel deň, keď sa začal nepretržitý kolotoč ranného vstávania. Inými slovami, prišiel prvý deň materskej školy. Škôlka bola od začiatku mojím úhlavným nepriateľom. Do škôlky som nikdy nechodil rád, a tak bol skoro každý môj príchod do škôlky sprevádzaný vlastným hudobným vystúpením, ktoré sa však nikomu nepáčilo. Ale nebolo úplne všetko zlé. Našiel som si tam veľa kamarátov. Jeden z nich dokonca stále chodí so mnou do školy. Mal som pocit, že sa moje škôlkarské utrpenie nikdy neskončí. To som však nevedel, čo ma ešte len čaká.

Zrazu som však namiesto hrania sa s hračkami sedel v školskej lavici. Je pravda, že si na svoje prvé štyri roky na základnej škole príliš nepamätám, pretože tieto spomienky sú zahalené v hustej hmle a mne sa ju nechce rozháňať. Samozrejme, viem, že som sa vtedy naučil písať, čítať a počítať. Z tohto obdobia si pamätám len to, že sa moje krásne časy sa skončili. Do mojej detskej izby sa totiž nasťahoval malý, drzý človiečik menom Matúš. Táto malá príšerka ma terorizuje už 7 rokov. Moje spomienky sa však stávajú jasnejšími až po prechode na druhý stupeň základnej školy.

Čo čert nechcel, prišla ďalšia prekážka v podobe chorôb. Tým pádom som bol a stále som veľmi chorľavé stvorenie. Často som chýbal v škole a tento čas som trávil u starých rodičov. S nimi som si už od narodenia budoval veľmi dobrý vzťah. Počas prázdnin, čo bolo moje najobľúbenejšie obdobie roka, som s nimi trávil takmer každú sekundu. Mali sme túlavé topánky a podrážky sme zdrali na výletoch a dovolenkách na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Poľsku, Chorvátsku, Turecku a Čiernej Hore. Avšak, vráťme sa k menej príjemným veciam. V triede sme boli utláčaná menšina, keďže nás bolo dvakrát menej ako dievčat. Všetci šiesti sme boli svedkami „babských“ hádok. Ja viem, každý z nás dospieva inak.

Avšak, piesky času sú neúprosné. Presypali sa až na koniec môjho pôsobenia na základnej škole pomenovanej podľa kodiikátora spisovnej slovenčiny. Až vtedy som si uvedomil, že sa naša spoločná cesta so spolužiakmi končí. Myslel som si, že sa už nikdy neuvidíme. A hľa, väčšina z našej chlapčenskej partie skončila na rovnakej škole. Spoločne sa predierame nástrahami elektrotechnickej. Je veľmi dobré, že tu nie som sám, ale s kamarátmi, ktorí ma vždy podržia.

Vyzerá to, že mi svitá na lepšie časy. Keď preplávam kalnými vodami učiva a vyhnem sa nástrahám, ktoré mi táto škola pripravila v podobe rôznych skúšok, chcel by som sa ďalej vzdelávať a stať sa plnohodnotným členom tejto spoločnosti s vysokým platom. Avšak, všetko je vo hviezdach.