Bola čierna noc. Kvapky dažďa padali z ťažkých mrakov, ktoré viseli na oblohe. Okrem klopkania dažďa nebolo počuť ani živú dušu. Zrazu bolo počuť krik a plač. Každý z týchto zvukov však bol vyvolávaný inou osobou a z iného dôvodu. Oba zvuky však vychádzali z rovnakého miesta a to z teplej izby s krbom, ktorá sa nachádza v útrobách hradu Elsinor.
V tejto izbe sa nachádzala posteľ, v ktorej ležala vyčerpaná žena, ktorá plakala. Ten plač však nebol zo žiaľu, ale zo šťastia. Bola šťastná ako blcha. Narodil sa jej totiž chlapec. Nebol to však ledajaký chlapec. Tento malý človiečik sa mal totiž v budúcnosti stať kráľom krajiny, ktorá je pre nás známa vďaka Andersenovi a Legu. Áno, to ja som bol ten chlapec. Dostal som meno po svojom otcovi Hamletovi. Áno, to ja som vydával krik, ktorý prehlušoval dokonca aj orchester, ktorý hrali kvapky dažďa v okolí hradu. Celý hrad bol z tejto udalosti šťastím bez seba. Tešili sa všetci – od kráľa, kráľovnej, radcov, až po sluhov.
Čas však letel ako voda a zo mňa, ktorý bol predtým malý ako zemiak a slabý ako mucha, sa pomaly stával muž. Naučil som sa chodiť, jazdiť na koni, šermovať s mečom. Veci, ktoré by mladý muž vyššej spoločenskej vrstvy, ako som ja, mal ovládať. Keďže ma však osud vymenoval za jedného z ľudí, ktorý by mohol v budúcnosti pokračovať vo vyhrievaní kráľovského trónu, chcel som sa aspoň niečo dozvedieť o hieroglyfoch, ktoré sú písané do radov s nejakým významom.
Papiere, ktoré boli v tomto čase popísané týmito divnými znakmi, sa nazývali na túto dobu veľmi honosne – listiny, kroniky, zmluvy. A tak som začal navštevovať miesto, ktoré vtedy navštevovali iba vyvolení. Nastúpil som do školy. Naučil som sa tam nielen porozumieť a písať tieto zvláštne znaky, ale aj pokore, slušnosti. V škole som takisto stretol svojho najlepšieho kamaráta Horácia a ďalších dvoch zaujímavých ľudí, ktorých meno je však o triedu ťažšie vysloviť, ako moje vlastné meno.
Čas však ďalej plynul a ja som si užíval môj život, ako to len išlo. Čo čert nechcel, jediná udalosť mi zmenila môj bezstarostný život úplne od základov. Môj otec totiž odišiel do neba. Nebol to však prirodzený odchod, ako som si vtedy myslel. Jednosmerný lístok do neba mu kúpil jeho brat Claudius, ktorý túžil vyhrievať kráľovský trón namiesto môjho otca. Ja som však o tomto ohavnom čine nevedel, keďže moje oči boli zalepené falošnou pravdou, ktorú sám Claudius roznášal po celom dánskom kráľovstve. Oči mi rozlepil až môj vlastný otec, ktorý však, bohužiaľ, nebol v príliš živej podobe.
Povedal mi o tom ohavnom čine, ktorý bol na ňom vykonaný a povedal mi aj to, že tento čin by nemal zostať bez odozvy. A tak som začal kuť pikle proti Claudiovi. Lenže čert nikdy nespí a Claudiovi sa zdalo moje zvláštne správanie čudné a chcel mu prísť na chlp. Do tejto akcie sa zapojili viacerí obyvatelia hradu, vrátane radcu Polónia, jeho dcéry Ofélie a mojich bývalých spolužiakov. Keďže som však inteligentný, dokázal som všetkých presvedčiť, že otcov odchod je príčinou môjho netypického správania. Aj ja som však začal konať. Do kráľovstva zavítali kočovní herci, ktorí prišli rozveseliť obyvateľov hradu. Hneď sa stali súčasťou môjho plánu. Dohodol som sa s nimi na maličkej zmene v scenári predstavenia. Mali zahrať smrť môjho drahého otca.
Samozrejme, na toto predstavenie som pozval aj kráľa s kráľovnou, keďže tieto dve osoby boli kľúčom k rozlúšteniu záhady smrti môjho otca. Predstavenie sa odohralo a na konci bolo jasné, že môj otec hovoril pravdu. Obaja sa rýchlo vytratili z nádvoria. Rozhodol som sa, že bude lepšie zájsť za mojou matkou, ako za kráľom. Konfrontoval som ju so všetkým, čo som vedel o otcovej smrti a o chvíľu som konfrontoval aj záves s mojím nožom, spoza ktorého sa ozval prenikavý krik.
Bohužiaľ, môj nôž prešiel aj tým, čo bolo za závesom. Bol to radca Polónius. Jeho telo som odvliekol na miesto, ktoré ani vám nepoviem, kde je. Viacero ľudí sa to zo mňa snažilo vytiahnuť, ale nikomu sa to nepodarilo. Kráľ ma o pár dní poslal do Anglicka. Tušil som, že ma chce poslať za mojím otcom. Našťastie, osud to chcel inak a ja som sa po nejakom čase mohol vrátiť späť do mojej rodnej krajiny.
Po mojom návrate do krajiny som sa dozvedel, že Ofélia odplávala na večné časy za svojím otcom. Hneď na to ma jej zronený, pomstychtivý brat vyzval na súboj. Na tento smrtonosný súboj sa prišli pozrieť aj kráľ s kráľovnou. Súboj sa začal a hneď od začiatku som mal nad súperom prevahu. Na môj úspech v boji si moja matka pripila vínom, ktoré však bolo otrávené. Moja matka mi na to pred očami skonala.
Túto moju nepozornosť využil Laertes a zranil ma svojou zbraňou. Hneď po ranení som tušil, že niečo nie je s mojím telom v poriadku a začal som hľadieť smrti do očí. Po výmene mečov som bodnutie opätoval môjmu súperovi, a tým som mu rozviazal jazyk. Povedal mi o jede na meči a o kráľových plánoch. Nevydržal som to a z posledných síl som prebodol Claudia. Po dokonaní pomsty som odišiel do neba s vedomím, že som pomstil svojho otca a takisto aj s tým, že ho znova stretnem. A tak skončil môj rozmanitý, ale krátky život.