Syndróm prázdneho hniezda verzus fenomén mama hotel

Syndróm prázdneho hniezda verzus fenomén mama hotel

V súčasnosti veľa mladých ľudí zväčša koncom adolescencie okolo 20.-21. roku života rieši svoju budúcnosť nielen po psychickej stránke, ktorú tvorí nadobúdanie poznatkov, upevňovanie postojov alebo budovanie vlastných cieľov a riešenie vlastnej budúcnosti ako je plánovanie, realizácia snov a podobne, ale po materiálnej stránke, čo samozrejme spolu priamoúmerne súvisí (snaha nájsť súlad medzi psychickým a materiálnym svetom v živote pričom na jednej strane sú hodnoty a skúsenosti a na druhej ich možná aplikácia do reality). Do plánovania vlastnej budúcnosti určite v neposlednom rade patrí aj rozmýšľanie nad budúcnosťou v zmysle usadenia sa a budovania si vlastného zázemia v podobe vlastnej rodiny, pričom človek, ktorý osamostatnenie rieši a reálne nad ním uvažuje, sa snaží hľadať správnu cestu akou sa vydať.

Nie je to ľahké, ako pre neho samotného, tak i pre jeho rodinu, a práve aj medzi týmito dvoma svetmi, ktorými sú sny, vlastná budúcnosť, a k nim patriaca miera samostatnosti a miera spätosti s rodinou, sa snaží nájsť balans. Úlohou tohto balansu je dosiahnuť istú mieru samostatnosti, avšak nezabúdať na vlastnú rodinu, v ktorej človek vyrastal a nezabúdať prejavovať aj tomuto prostrediu istú formu vďačnosti. Ale samozrejme, sú prípady, kedy práve to prvotné prostredie pre človeka riešiaceho osamostatnenie nebolo vytvorené s dostatočným množstvom najmä citových podnetov, čo mohlo pôsobiť rôzne na psychofyzický aparát človeka a následne tak spôsobiť aj negatívnu reakciu na toto prostredie. Napríklad, ak človek nevyrastal v rodine, vyrastal v dysfunkčnej, afunkčnej alebo citovo nepodnetnej rodine, tým pádom nemá k svojmu prvotnému prostrediu, v ktorom žil, žiadny alebo negatívny vzťah a to ho podnecuje k tomu nevracať sa k nemu späť a v najhoršom prípade jedinec sám nie je schopný autonómnosti, samostatného fungovania, pre spoločnosť je tak neprínosný, jeho sociálny status sa môže ľahko vykresľovať slovami ako je sociálne znevýhodnený, sociálne neprispôsobivý, neschopný, troska a podobne, po psychickej stránke upadá do ťažkej formy depresie, ktorá ak sa nepodchytí včas, končí tragicky a jej následky sú primárne ireverzibilné a ireparabilné, čím chcem vyzdvihnúť fakt, že v istej miere je duševný defekt už neschopný obnovy. Je to u každého individuálne, ako sa rozhodne. Ja si však myslím, že ak má jedinec vytvorené v dostatočnej miere najmä citové prostredie, vplýva to pozitívne, a hlavne potrebne na jeho psychickú stránku osobnosti.

Ak však má jedinec vytvorený dobrý vzťah k svojmu prvotnému prostrediu, svojej rodine, má samozrejme tendenciu sa k nemu vracať a nevyčlení ho zo svojho života a plánovania svojej budúcnosti. Stále je však potrebné sa pozerať na vec osamostatnenia z oboch zúčastnených strán, čiže sa tým dostávame do novej centrálnej životnej situácie, pre ktorej lepšiu imagináciu si môžeme predstaviť modelovú situáciu ktorá v konečnom dôsledku vyúsťuje v konflikt medzi zúčastnenými stranami. Čiže laicky povedané, na našej životnej ceste stojíme pred dôležitým rozhodnutím alebo sériou rozhodnutí, ktoré nám zabezpečia autonómnosť, schopnosť fungovať v spoločnosti samostatne. V mysli si tak vymodelujeme konflikt – ja verzus rodina, rodičia. Je však žiadúce a potrebné sa k svojim rodičom a svojmu prvotnému prostrediu vracať. Rovnako ako aj iné, i táto životná situácia nás posúva krok vpred aj v budovaní si vzťahu s rodičmi, pretože tento vzťah si budujeme celý život. Je treba myslieť pri tomto ovplyvňujúcom rozhodovaní aj na city našich rodičov.

Ak sa osamostatníme príliš rýchlo a náhle bez postupnosti, vytvoríme situáciu ktorá pre nich môže mať nárazový charakter (fakt, že sa ich dieťa ku ktorému si celý život budovali vzťah, spoločne ho vychovávali a vybudovali preň zázemie odsťahovalo, odišlo z domu je pre nich veľmi nárazový) a tento ,, nárazový charakter,, môžeme špecifikovať ako druh úzkosti a najlepšie ho môžeme prirovnať k separačnej úzkosti, ktorá sa odohráva medzi matkou a novorodencom a naopak. Akurát v tomto prípade ide o vzťah medzi rodičom a dospelým dieťaťom. Môže sa vyskytovať aj sklamanie alebo depresie, a preto je vhodné vybudovaný denný stereotyp meniť postupne a dávkovať zmeny pomaly. Neustále je potrebné zachovať sa láskyplne a dať im najavo, že neodchádzate, iba sa osamostatňujete, nakoľko rodič má v sebe prirodzenú potrebu sa o niekoho starať. Toľko k vyjadrení sa o syndróme prázdneho hniezda, ktorý sa vyskytuje u rodičov. Poďme sa presunúť na ďalší bod úvahy, ktorým je fenomén mama hotel. Aké "pekné" slovo. Fenomén mu hovoríme z toho dôvodu, že je veľmi aktuálny a rozšírený. Tento typ "syndrómu", ak to tak povieme, sa vyskytuje u detí, už dospelých ale nezrelých jedincov, ktorí nemajú v domácom prostredí vytvorený podnet na vyvolanie potreby autonómnosti, na čo sa môžeme pozerať dvojako. Jednak je možné, že rodičia v istom ohľade zanedbali výchovu v hlavných štádiách života ktoré spolu prežili – detstvo, puberta, adolescencia, čo nám vytvára prvý prípad.

U dieťaťa, dospelého jedinca toto "zanedbanie" povinnosti môže viesť dieťa k nevytváraniu si autonómnosti, spôsobuje nezrelosť v dospelosti. Teda laicky povedané, jedinec je veľmi rozmaznané dieťa, ktoré si vytvorilo návyk alebo štandard pohodlnosti a to ho viedlo možno aj k celkovej závislosti na rodičoch, čo nám tvorí druhý prípad. Napríklad – jedinec ktorý má 30-40 rokov, je teda plne dospelý, čím nadobúda akýsi sociálny predpoklad o autonómnosti – je kognitívne i psychicky zrelý, má dobré pracovné zázemie, rodinu, deti, bývanie a je prínosný pre spoločnosť- to je určitý štandard v oblasti požiadaviek ktoré funkčná spoločnosť potrebuje. Avšak to nie je jeho prípad. Najhorší scenár môže byť 30-40 ročný jedinec bez vlastnej rodiny, bývania, finančnej zábezpeky, plne navyknutý a závislý na starostlivosti zo strany rodičov čo je, samozrejme, pre spoločnosť neprínosné a hlavne neúnosné. V lepšom prípade aspoň pracuje. V súčasnosti môžeme ľahko spozorovať tento trend. Avšak môže byť spôsobený vypočítavosťou dieťaťa, ktoré sa spolieha na to, že ho rodičia budú stále zabezpečovať a živiť alebo i výchovou rodičov, kedy si rodič už v prebiehajúcej adolescencii u dieťaťa, vychová doma typický druh nereflexívneho, pasívne zmýšľajúceho a lenivého domaseda ktorý im potom doma ostane až do 50ky.

Tento druh výchovy ktorý je nepodnetný je aj negatívny. Neprináša nič. Inšpirovať sa týmto trendom na základe nejakej ilúzie že rodičia budú všetkých živiť potom neprináša človeku podnet na životnej ceste ktorý ho dostane do situácie kedy musí kriticky myslieť, riešiť bariéry a plánovať. Výsledkom tohto všetkého je potom stagnácia u samotných jedincov ktorý nerozmýšľajú potrebným a dôležitým smerom. Táto stagnácia potom privedie, respektíve môže priviesť jedinca do situácie kedy nedôjde k náprave jeho myšlienkových pochodov a tu už potom vznikajú rozhodnutia u človeka typu: chcem byť sám, plánovať je ťažké, to sa nedá, ešte nie-ešte to odložím, nechcem mať deti a podobné odozvi neschopnosti a lenivosti. Môžeme to vidieť napríklad aj v spoločnosti, kedy je badateľné, že ľudia s plánovaním začínajú neskoro, niekedy až v staršej dospelosti. Existujú aj rodiny typu: muž a žena sa vezmú, sú spolu 30 rokov, a potom v 50-ke zistia, že im niečo chýba a sú to deti.

Potom sa snažia o to, dobehnúť niečo, čo sa im už väčšinou nepodarí. I keď sú prípady aj zo sveta celebrít, kedy sa páry alebo jedinci rozhodli, že deti mať nechcú a budú sa venovať radšej kariére, a potom, keď mali deti, zmenili pohľad aj celkovo na život (napríklad Mariah Carey /1. deti v 41; Janet Jackson/1. dieťa v 50; Naomi Campbell/1. dieťa v 50; Steve Martin/1. dieťa v 67; Charlie Chaplin/dieťa v 73; Mick Jagger/ dieťa v 73...). Aj toto je pomyselná "výstraha" pred stagnáciou. Ľudia často stagnujú, pretože odkladajú problémy, lenže to, že niekto bude prekážky obchádzať môže vyústiť v to, že jeho život zostane nenaplnený, respektíve umelo naplnený, pretože sa zahltí prácou a plány odkladá na neskôr. Avšak neskôr môže byť niekedy už aj neskoro.

No keď budeme plánovať a snažiť sa v istej miere realizovať naše sny, vytvoríme pre seba i svoju celú rodinu dobré prostredie na život, pričom myslíme na svoje prvotné prostredie, svoju prvotnú rodinu a svoju vlastnú, vybudovanú rodinu. Ak objavíme vo svojej filozofii a predstave harmóniu, dokážeme vniesť do nášho života systém a prekážky a pomyselné barikády v celkovom pojímaní tejto problematiky zvládať preskakovať s prehľadom. Výzvou je, aj napriek prekážkam neupadať k pasivite, ale podnecovať sa k aktivite a autonómnosti. K tomu všetkému je samozrejme potrebná láska.