Moje dni počas karantény

Moje dni počas karantény

Koronavírus, Covid-19, rúška, karanténa,... Naozaj by sa dalo menovať veľa ďalších podobných slov. Áno. Pretože to je smutná, no aktuálna realita.

Keď sa slovo „koronavírus“ dostalo ku mne prvýkrát, bol tento vírus potvrdený zatiaľ len v Číne. Uvedomovala som si, že je to veľmi smutné, najmä, keď som každý deň videla zábery z mesta Wu-chan v televíznych správach. No myslím si, že ľudia si podobnú realitu u nás na Slovensku nepredstavovali ani vo sne. A ja tak isto. Pravdupovediac, áno, bolo mi ľúto, aká situácia zavládla v Číne, no bolo to predsa len ďaleko odo mňa, od nás všetkých. Nebrala som to preto až tak vážne. Podľa mňa nikto z nás tomu nevenoval pozornosť, možno sme si neraz povedali: „Veď mňa sa to netýka.“ Hoci áno, asi je to trošku sebecké. No je to tak.

Približne po dvoch mesiacoch sa však koronavírus začal, bohužiaľ, šíriť aj do ďalších krajín, akými sú najmä Taliansko, Španielsko či Rakúsko. Vtedy sme o tomto doposiaľ neznámom ochorení, ktoré útočí na naše dýchacie cesty začali počúvať čoraz častejšie. Deň čo deň sme počúvali z rádia či iných médií, koľko pacientov pribudlo v tej či onej krajine. Slovensko tomuto vírusu sprvu odolávalo, no napokon sa Covid-19 objavil aj u nás. Myslím si, že až tu sme si všetci, resp. väčšina Slovákov uvedomili vážnosť situácie. Začalo sa to týkať aj nás a bohužiaľ sa nás to aj stále týka.

Zrazu sme ostali doma. My, študenti, nechodíme do škôl, ako sme doteraz boli zvyknutí a učíme sa len z domu. Mnoho našich rodičov musí taktiež na istý čas ostať doma a prerušiť prácu, prípadne pracovať z domu. Ja osobne sa neustále snažím aj napriek tejto situácii myslieť pozitívne, a preto som sa od začiatku rozhodla tú hŕbu voľného času využiť v môj prospech. Počas bežného uponáhľaného režimu, keď chodíme do školy či práce častokrát nestíhame ani to, čo by sme mali a nie to ešte venovať sa svojim záľubám, tomu, čo nás vnútorne napĺňa a baví. Tak som si povedala – prečo to nevyužiť? Každý jeden deň sa snažím zmysluplne využívať, a to napríklad čítaním kníh, cvičením, pozeraním filmov, hudbou, zdokonaľovaním sa v angličtine či krátkymi prechádzkami. Samozrejme, karanténa neruší fakt, že som stále študentka, a preto si každý deň kus času odkrojím pre školu a povinnosti s ňou spojené.

Nedokážem však stále pochopiť ľudí, ktorí sa v tomto období vrátili zo zahraničia a zámerne utajili fakt, že sa vrátili z rizikových krajín. Dokonca sú takí, ktorí povedali, že ich to nezaujíma a je im to jedno. Myslím si, že toto ich správanie je absolútne nezodpovedné a sebecké, nakoľko ohrozujú všetkých, najmä starších ľudí. Veď ako chceme túto pandémiu poraziť, ak nedokážeme byť ani v týchto časoch jednotní a držať spolu, vzájomne sa podporovať? Mali by sme sa nad sebou zamyslieť... Niektorí si možno stále myslia, že rúško je hanba, na čo ho nosiť a podobne. No nie je tomu tak, práve naopak. Nosením rúška chránime nie len seba, ale aj svoje okolie. Obdivujem ľudí, ktorí do noci dennodenne šijú rúška zadarmo. Proste len tak, pre pomoc druhým. To sú skutoční ľudia s obrovským srdcom. Naozaj, klobúk dolu pred nimi.

Myslím si, že obrovská vďaka patrí aj zdravotníckemu personálu, ktorí riskujú seba a svoje zdravie, aby zachraňovali to naše. Mali by sme si to vážiť, pretože sú to práve oni, ktorí ostávajú deň čo deň v práci len a len pre nás.

No aj keď fakt, že nikto z nás netuší, kedy sa toto celé skončí, stále pevne verím, že sa nám spoločnými silami podarí koronavírus poraziť raz a navždy. Možno si počas týchto chvíľ trávených doma, so svojou rodinou pokope konečne uvedomíme veci, na ktoré často zabúdame alebo ich berieme ako samozrejmosť.