Rozlúčková reč pre deviatakov

Rozlúčková reč pre deviatakov 

Sme deviataci!

Tak dlho sme čakali na tento okamih a naivne si mysleli, že to bude niečo nádherné. Konečne odídeme! No práve sme zistili, že sme smutní. Lúčime sa so školou, ktorá nám deväť rokov akoby bola druhým domovom.

Vážení učitelia!

Ste tu s nami od prvej triedy. Ešte si pamätáme ako sme vkročili prvýkrát do tejto školy ohúrení jej veľkosťou, množstvom detí a chaosu. No Vy ste nás viedli ročníkmi a pomáhali ste nám získavať nové vedomosti. Od krivoľakých čiarok až po roztrasené písmená abecedy. Po písmenách prišli nové slová a po nich vety, ktorými sa dnes snažíme vyjadriť našu veľkú vďaku za Vašu námahu. Stáli ste nad nami, povzbudzovali nás, keď nám niečo nevychádzalo. 

Ťažkými krokmi kráčali sme vpred. Napokon sme sa dostali na druhý stupeň. Prišli namáhavejšie predmety a s nimi aj noví učitelia. Úlohy sa zdali ťažšie, ale nakoniec sme ich zvládli s úsmevom. Keď sme ich niekedy nestíhali písať doma, stali sa z nich prestávkové úlohy, a preto ďakujeme učiteľom, ktorí si nás cez prestávky až tak veľmi nevšímali. No napokon Vaša i naša práca bola odmenená úspechom.

Takisto to s nami nemali ľahké ani pani upratovačky a ani pán školník. Veď koľko sme zničili stoličiek, lavíc, okien, dverí, ktoré nám potom vždy s úsmevom a bez rečí opravil pán školník. Koľkokrát sme sa neprezuli a nanosili špinu, porozhadzovali papieriky po triede, nevyložili stoličky a pani upratovačky to museli za nás vždy poriadiť. Ale nemôžeme zabudnúť ani na pani kuchárky, ktoré nám celých deväť rokov vyvárali samé dobroty. Všetkým Vám veľmi ďakujeme.

Osobitná vďaka patrí za tolerovanie našich výstrelkov našim triednym učiteľkám Mgr. Kuvikovej Zuzke a Mgr.Figuliovej Soni, ktoré vždy boli ochotné obetovať svoj voľný čas pre nás a denne riešili naše žabomyšie vojny. S ich pomocou sme pomaly ťažkými krokmi kráčali vpred. Dnes si spomíname na naše spoločné výlety, bláznovstvá , radosti, víťazstvá ale i prehry.

Ešte raz im patrí jedno veľké ĎAKUJEME za ich obetavosť, nervy pevné ako oceľ a za lásku, ktorú sme cítili každý deň.

Za nejaký čas sa rozídeme všetci inými smermi. Koľkí z nás sa ešte stretnú? Na to nik neodpovie, lebo nevie, kam ho vietor zaveje. Vyľakané deti, ktoré vstúpili do tejto školy, budú odchádzať ako sebavedomí mladí ľudia. No prežili sme tu deväť rokov a to predsa niečo znamená. Znamená to opustiť doterajší režim, našich spolužiakov, s ktorými sme prežili krásne chvíle, učiteľov viac aj menej obľúbených a všetko to, čo patrí k školskému životu.

Avšak minulosť prežitú v tejto škole nám nikto nevezme, ale budúcnosť nám nikto nedaruje. Musíme si ju vytvoriť vlastným úsilím. Odchádzame za tým, čo nám pripravil život. Budeme študentmi stredných škôl. Pre každého z nás to bude ukončenie jedného krásneho obdobia. Príde jeseň a mi sa postavíme na začiatok s novými spolužiakmi a učiteľmi, s očakávaním a strachom ako v prvej triede.

S vďakou za všetko, čo ste nám za tých deväť rokov dali, vyslovujeme na záver slová:

,,Bolo nám tu fajn! Ďakujeme, nezabudneme a zbohom škola."