Škola, na ktorú budem spomínať

Škola, na ktorú budem spomínať

Škola – slovo, ktoré v každom z nás evokuje niečo iné. Mne sa škola spájala s tajomstvom. Keď som ako prváčka začala navštevovať našu školu, všetko bolo pre mňa také tajomne krásne, všetko to voňalo poznaním. Ako pribúdali rôčky i ja som sa menila a vnímala tú atmosféru každým rokom inak. No vždy, keď si na to spomeniem, mám úsmev na tvári.

Spomeniem si na to, ako som v prvej triede robila všetko preto, aby som nemusela ísť do školy a spomeniem si aj na to, ako som v deviatej triede nechcela z tej istej školy odísť? Mám kopu zážitkov, musím povedať, že prevládajú pekné, smutných je len pár. No a čo je podstatné, škola nikdy nebola pre mňa strašiakom. Nemalou mierou sa k tomu pričinili učitelia a zamestnanci tejto školy.

Naučila som sa rešpektovať rozhodnutia ostatných, keď mi nechcú dovoliť, aby som si odpísala ich domácu úlohu. Už viem, že dva plus dva je štyri a nie tri, kde napísať ypsilon a nie jotu. Naučila som sa spoznávať ľudí a porozumieť im. Veď škola mi dala hlavne veľa priateľov, na ktorých, dúfam, nikdy nezabudnem. S nimi som zažila veľa krásnych chvíľ v škole ale aj mimo nej.

Priateľstvo je jedna z najdôležitejších veci, ak nie najdôležitejšia vec, ktorú mi škola, možno aj nevedomky poskytla. V škole to je tvrdé - tvrdé stoličky, tvrdé lavice. Ale za tých 9 rokov strávených na tejto škole som si už chtiac-nechtiac zvykla. Takže, školička moja milená, budem na teba spomínať s láskou. Verím, že do života dobre pripravíš ešte tisícky žiakov, ktorí ti budú za to vďační.

A tak už teraz viem, že nepoviem len: „Zbohom a ďakujem za vedomosti“. Aj keď to, čo budem cítiť, sa slovami vyjadriť nedá. „Ďakujem za priateľov, za zážitky, spomienky, ďakujem za všetko.“