Umelecký opis prírody

Umelecký opis prírody

Bol to nezabudnuteľný zážitok stráviť celý celučičký deň od napĺňajúceho svitania až po východ prvej hviezdy v objatí prírody. Tam, kdesi na stráni, ktorá sa zdá byť zabudnutá celým svetom. Tam, kde jediné, na čo človek myslí, je nekonečný pocit slobody, ktorá otvára dvere všetkým, ktorí po nej túžia.

Veď čo viac dokáže povzbudiť myseľ aj telo, ak nie obdivný pohľad na prebúdzjúce sa lúčne kvietky, ktoré akoby na povel prvých slnečných lúčov a drobných kvapiek rosy znovu ožívajú po nekonečnej noci.

Farebné hlávky lupeňov sa otáčajú jedna za druhou za veľkým klbkom zlatej priadze na azúrovej oblohe. Ale kvietky sú len akoby deťmi veľkých košatých stromov, ktoré držia svoje ochranné krídla nad všetkým tvorstvom na zemi. Dlhé konáre ani prsty pohojdávajú sa v jemnom vetríku, ktorý je osviežením pre ešte napoly spiacu krajinu.

A keď nestačí to, ranným budíčkom sú aj prekrásne záhadné zvuky, ktoré prichádzajú zovšadiaľ a zároveň odnikadiaľ. To vtáčiky a cvrčky si už vychutnávajú prvé vône, dary od skromných kvetiniek.

Ale hore, v tých skľučujúcich výšinách je to rovnako nádherné. Len čo oči spočinú na tom hlbokom oceáne mäkkých obláčikov, ťažko je potom sklopiť zrak. Človek si pomyslí, aké by to bolo pridať sa ku slobodným vtákom, spojiť svoj zrak s ich pohľadom, cítiť vietor strapatiaci vlasy v nezastaviteľnej rýchlosti.

A pritom dolu je tak dobre, kráčať bosý po mäkkej tráve s pocitom neuveriteľnej ľahkosti. Medzitým slnko už žiadostivejšie hreje, aj život akoby sa bol na chvíľu zastavil, oddychujúc po lenivom uspávajúcom poludní. Vtedy je najlepším ochrancom rozvetvený strom, ktorý ťa nenechá len tak v núdzi, ale ponúkne osviežujúci tieň, kde sa môžeš kedykoľvek schovať.

Ale čo to?! Zrazu sa nebo zatiahne, hneď je tmavšie. Vo vzduchu cítiť nízky tlak. Naraz krajinu osvetlí záblesk jasného svetla, ktorý ako sa objavil, tak aj razom zmizol. Až vtedy sa všade rozľahne ohlušujúci hrmot, všetko tvorstvo sa istotne bojí, skrýva sa do svojich obydlí.

Spustí sa monotónny dážď. Nebo plače, človeka obkľúči pocit melanchólie. Na jednej strane rozmýšľa, prečo hrom tak kruto tresce prírodu,a na druhej strane, čím si tá príroda zaslúžila takú osviežujúcu odmenu. Potom je chvíľu ticho.

Naraz spoza mraku zasvieti jemný slnečný lúč a všetko sa znovu vráti do starých koľají. Po stráni sa rozliehajú jemné hlásky každého, komu sa dážď páčil. Ale to už sa blíži večer, škoda je premárniť hypnotizujúci západ slnka. Pomaly vidno, ako už splnilo svoju dennú povinnosť a ide ďalej, ďaleko za obzor. To však nevadí, veď ho hneď vystriedajú jeho nástupcovia, veľký uspávajúci mesiac a miliardy hviezdičiek, ktoré sú očami nočnej oblohy.

Teraz prišiel čas, keď si človek ľahne pod ten verný strom, počúva prenikavé cvrlikanie prichádzajúce z rozľahlého koberca a zase premýšľa, dnes však už naposledy. Mysľou sa mu premietnu všetky spomienky a prisľúbi si, že si určite ešte raz pozrie ten nekonečný film na plátne prírody. Pomaly zavrie oči a posledné, čo vníma, je chladný voňavý vánok.