Zmysel ľudského života a smrti

Zmysel ľudského života a smrti

Otázka zmyslu života a smrti je otázkou, ktorá figuruje v živote človeka od nepamäti. Môžeme povedať, že tieto otázky vyplývajú zo samotnej povahy nášho bytia, z našej prirodzenosti. Viktor Frankl povedal, že otázky, ktoré sa týkajú zmyslu nášho života, či sú výslovné položené, alebo iba matne tušené, sú špecificky ľudskou otázkou (Frankl, 1992, s. 682). Zmyselnosť každej veci, nie len zmyslu života a smrti je otázkou ľudskou. Tým, že človek je bytosť, ktorá ma rozum a uvedomuje si jeho veľkosť, je hodné povedať, že práve iba on hľadá a nachádza zmysel všetkého, čo sa dotýka ľudskosti.

Otázky hľadania zmyslu sú prvotnou otázkou človeka, uvedomením možnosti myslenia si človek neustále kladie otázky o sebe, o svojej existencii a svojom konaní, ale kladie si otázky aj o smrti a o posmrtnom živote. Túto otázku si nekladieme každý deň, ale každý deň je o napĺňaní odpovede na ňu. Otázku o zmysle života nemôžeme odstrániť zo svojho života úplne, môžeme ju potláčať a ignorovať, nemusíme si nikdy dať na ňu odpoveď, ale svojím konaním sa odpoveď napĺňa, pretože podvedome na ňu stále myslíme a je pre nás dôležitou.

Ak by sme pozerali na otázky o živote a smrti tak zistíme, že boli položené už dávno a pre človeka je fascinujúcejším odchod človeka zo sveta, respektíve čo a či po ukončení telesnosti existuje niečo, ako by ho mal zaujímať príchod do tohto sveta, jeho prvotný počiatok.

Prvotne sa otázka o zmysel života vo filozofii objavuje v 19.storočí v tvorbe Friedricha Nietzscheho a Wilhelma Diltheya. Friedrich Nietzsche však zmysel životu pripisuje v tvorivej a hybnej sile. Vďaka vôli k moci Nietzsche vidí tú realizáciu zmyslu. Práve prostredníctvom vôli k moci sa realizuje aj vôľa k zmyslu života a hlavnou podmienkou je sloboda vôle (Dupkala, 2008, s. 367 – 377). Je mnoho filozofov, ktorí tvoria predstavu filozofického zmyslu života, ale dôležitým v tejto práci nie je história chápania zmyslu, ale to ako dnešná spoločnosť ovplyvňuje tento zmysel života či smrti.

Zmysel človeka ovplyvňuje spoločnosť a hodnoty danej spoločnosti. Pre každú spoločnosť je dôležitý nejaký zmysel a na základe určitých pravidiel, ktoré v spoločnosti

stanovuje sa vytvára priestor k tomu, aby sa k zmyslu spoločnosti dostával človek v zásade morálnych a etických zásad.

V dnešnej dobe sú otázky zmyslu života a smrti v úzadí a ako keby sa nás nedotýkali a pritom sa nás dotýkajú omnoho viac, ako si vieme predstaviť, pretože stále inovujeme technológie, ktoré nám majú odpovedať práve na tieto nepoložené otázky. O otázke smrti by sme mohli povedať, že sa nenachádza v čase života, pretože je mimo život.

V rámci chápania zmyslu života a smrti, by pre človeka v dnešnej dobe bolo ľahšie zomrieť náhle, bez pocitu utrpenia ako keby sa mal zamýšľať nad tým, prečo je to tak. Na otázku o zmysle života si vieme dať odpoveď rýchlejšie, ide o veci ktoré nás napĺňajú, ktoré nám dávajú pocit potreby. Avšak otázka o zmysle smrti je v úzadí, pretože smrť v dnešnej dobe nepredstavuje zmysel.

Sigmund Freud, ktorý bol mysliteľom dezilúzie par excellence, to povedal bez okolkov: „Keď si začíname klásť otázky o zmysle života a smrti, sme chorí, pretože to všetko objektívne neexistuje“ (Ferry, 2003, s. 11). Až vtedy keď pociťujeme nedostatok, až vtedy človek začína uvažovať, doposiaľ nepredstavuje pre neho život a smrť nič, pretože ho, ju necíti.

S podobným pochopením života alebo smrti sa stretávame u Epikura, ktorý o smrti uvažuje ako o niečom, čo sa vlastne človeka nedotýka: „ak sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, tak tu nie sme my“ (Suvák, 2008, s.93). Smrť v podstate nie je prítomná v živote človeka, predstavuje koniec, ktorý si však človek už neuvedomí keď nastane, pretože už nie je prítomný a nenachádza sa v živote. V súvislosti s etickým pochopením človeka na túto tému, je skôr dôležité ukázať a ponúknuť človeku zmysel života a v zmysle smrti pochopiť, že sa nedotýka človeka, ale skôr len jeho psychického vyrovnania sa s ňou.

Taktiež v súvislosti s posmrtným životom v náboženstve sa spomína, že nebo či peklo nie je niečo čo existuje v čase či priestore, ale je to stav duše. Smrť tým predstavuje už len určitý stav, ktorý pre človeka po tom čo nastane už nepredstavuje nič.

V týchto reflexiách o zmysle života a smrti ide o poukázanie na to, že pri analýze problematiky zmyslu života, sa na jednej strane chceme teoreticky zmocniť toho čo je v našom živote prítomné, ale čo nám na druhej strane zároveň často akosi uniká, čo skôr niekedy iba tušíme, než vieme s istotou, ale čo je pre náš život nesmierne dôležité.

Pre človeka je stále však ťažké vyrovnať sa so svojou konečnosťou a preto sa snaží o predlžovanie života, je to možno podstatou všetkých medicínskych pokrokov.

Túžbou človeka však nie je iba predlženie existencie života, ale aj skúmanie podstaty života a smrti. Pre nás je ťažké vyrovnať sa s koncom života a preto skúmame všetko, čo nám môže pomôcť odhaliť jeho nekonečnosť.

„Slobodný človek premýšľa zo všetkého najmenej o smrti a jeho múdrosť spočíva o premýšľaní o živote...“ (Spinoza, 1977, s.325), práve v tomto myslení by mal človek existovať, pretože pochopením zmyslu života pochopíme aj jeho konečnosť a to, že dosiahnutím zmyslu dosahujeme vyrovnanie sa so sebou samým a pochopíme podstatu ľudského života, ale aj smrti.

Premýšľanie človeka o smrti v ňom neustále evokuje pocit konečnosti. Tým, že stále budujeme svoj život na tom, aby sme zisťovali viac o konci, tým strácame žitie života. Jeho rast k cieľu stagnuje z dôvodu, že jeho orientácia je zameraná len na jeden aspekt a to na aspekt konečnosti. Úspechom človeka však je dosiahnutie mravného ideálu, ktorým uspokojí svoje žitie na tomto svete. Zmyslom smrti je jej pochopenie a zmierenie sa s ňou, ale len do tej miery, kedy sa nepokúšame o jej pretváranie.

Život na tejto planéte má rôzne formy a podoby a je dôležité sa chápať, aby sme mohli spolunažívať a uvedomovať si závislosť jednej formy života od druhej.

Život ako taký je veľmi hodnotným darom, bez ohľadu či sa na vznik života pozeráme cez náboženskú prizmu, alebo cez fyzikálnu a iné podoby stvorenia sveta, dôležitým je jeho uvedomovanie. V každom prípade je to vzácnosť, ktorá človeku dovoľuje sa rozvíjať, byť užitočným nie len pre seba, ale aj pre iných.

Hodnota života pre každého predstavuje niečo iné, toto presvedčenie sa odvíja od spoločnosti. „Na začiatku je vhodným východiskom predovšetkým upozornenie na veľkú obtiaž – s vymedzením samotného vysoko abstraktného pojmu život. Pre pohľad filozofie je pri pokusoch uchopiť život významným problémom nebezpečia antropoizacie, znamená to, že ak užíva filozofická výpoveď pojem život, veľmi často je stotožnený iba s ľudským životom. Z toho plynie, že príroda je považovaná za menejcennú a neautentickú“ (Jemelka, 2008, s. 15).

V súvislosti s týmto odkazom treba poukázať, že zmysel života je potrebne chápať nie len cez ľudskú prizmu na ľudský život, ale potrebné je chápať život ako celok, pretože všetko napĺňa život človeka, nie len jeho konanie, ale aj celkové pôsobenie prírodného prostredia na život človeka.

Tým, že nič iné neuvažuje o živote tak ako človek, z toho pre človeka plynie záver, že jeho život je najcennejší, pretože si ho uvedomuje, formuje a na základe jeho rozhodovania, je ovplyvnení aj život ostatných tvorov. Celkové chápanie života je

zamerané len jedným a to antropocentrickým smerom. Reflexia našich skúsenosti a zážitkov utvára náš život, a tým že ich reflektujeme, dokážeme ich prispôsobovať spoločnosti.

V súčasnej dobe máme možnosť stretnúť sa v mnohých spoločenských vedách s otázkami súvisiacimi so vzťahom života a smrti, ako aj s uchovávaním života, jeho predlžovaním a podobne. Smrť v živote človeka je podstatným momentom a v tomto zmysle sa smrť považuje za niečo prirodzené.

Smrť chápaná ako telesná smrť nepatrí medzi filozofické problémy, pretože filozofia sa vzťahuje ku konkrétnym formám života. Pri uvažovaní o smrti nikdy nemôžeme uvažovať o nej ako o biologickej smrti. Tým, že človek vytváral výsledky svojej životnej činnosti, tak nezomiera len biologická podstata človeka, ale aj jeho osobnosť, jeho myslenie, hodnoty, jeho duševná stránka. Pre spoločnosť sú práve tieto prvky života dôležité a človek si človeka zapamätáva vo svojom rozume a nie vo svojej telesnosti.

Smrť patrí k bioetickým problémom a je zahrnutá aj do bioetickej reflexie. To, že bio znamená život, neznamená, že smrť sa života nedotýka. Dotýka sa ho až veľmi, pretože ho ovplyvňuje. „... smrť má zmysel už len preto, lebo práve ona – hoci sama o sebe je nebytím – víťazí nad každým, aj individuálna najnaplnenejším a najzmysluplnejším životom a bytím človeka. Naše zamyslenie sa nad zmyslom, respektíve nezmyslom smrti nie je ani prejavom nejakého módneho trendu, v oblasti súčasného filozoficko-etického diskurzu a nie je ani len výsledkom prirodzenej fascinácie z ničoho, čo je nepochybne záhadným a od nepamäti zahaleným plášťom tajomstva“ (Dupkala, 2009, s. 49 – 50).

Fascinujúcim na smrti je to, že predstavuje koniec, ktorý je pre človeka nepochopiteľným a zároveň tak tajomným. Tajomstvo, ktoré smrť skrýva je ukryte, pretože sa nikdy nemôžeme dopátrať k tomu čo po smrti je, pretože my sme živí, zatiaľ čo smrť predstavuje neexistenciu. A možno nie úplnú neexistenciu, len nejaké tajomstvo vo svete života.

Práve vo filozofii sa skôr hovorí o duchovnej smrti, ako o telesnej. V živote človeka ide aj o nájdenie osobného prístupu k smrti, ak človek nájde tento prístup, našiel vlastne zmysel svojho života. Rozumný vzťah k smrti predpokladá dobre poznať chápanie vzťahu života a smrti v ľudských dejinách. Smrť je realita, ktorá sa dotýka každého človeka, ale aj každého živého organizmu na tomto svete, ale len človek vie uvažovať o nej a vytvoriť si k nej určitý „vzťah“.

Človek naopak často tému smrti odsúva do pozadia a pre dnešného človeka je téma smrti tabu. Cieľom dnešného človeka je nesmrteľnosť, avšak nikto si nekladie otázku, čo by pre nás znamenal život, ak by neexistovala smrť.

Celá snaha konania človeka na tomto svete vedie len k jednému koncu a tou je smrť, každé dosiahnutie cieľa je priblíženie sa k smrti. Pre človeka je to krutá, ale pravdivá realita. Aký má potom pre nás život zmysel? Zmysel života nie je čisto biologického charakteru, tým že sa človek narodí, ešte neznamená, že jeho život má zmysel. Naopak zmysel života nastupuje vtedy, ak človek uvažuje o tom, čo je pre neho dôležité. Životu musí niečo dávať zmysel, aby sme život chceli žiť. Chcenie žitia vyplýva aj z toho, že človek pociťuje slobodnú vôľu. Že sa môže rozhodovať, aj keď nič nie je čisto slobodným rozhodnutím, skôr môžeme hovoriť o nepretržitej determinácií v živote, ale v tom prípade človek ma slobodu vo voľbe výberu.

Slobodna voľba pre človeka znamená prežívanie života podľa svojich predstáv. Ak by človek premýšľal vo svojom živote len o svojom konci, jeho osobnostný rast a dôvod dôjsť k cieľu by stagnoval, pretože by nemal žiaden zmysel sa snažiť, ak by rozmýšľal len o tom, že jeho snaženie smeruje vlastne ku koncu. Bez toho, aby sme vo svojom živote videli zmysel, by život nebol možný a to nie z fyziologického, ale filozofického, humanitného, etického pohľadu.

Ak by sme začali uvažovať o zmysle života pre človeka, neskutočne dlhú dobu nim je rodina, práca, priatelia a podobne. Ale celkové nazeranie na život sa zmenilo, nie je chápané ako niečo výnimočné, život sa začal brať ako niečo bežné, ako častý jav a podobne. Tým, že hodnota života poklesla v tomto materiálnom svete, tým sa zmenil aj spôsob človeka žiť svoj „jediný“ život. Pre človeka sa zmyslom stála už len jeho samotná existencia. Avšak zmysel života nie je daný, ale musí ho človek nájsť.

Udávať zmysel životu by smerovalo k moralizovaniu. Presné stanovené pravidla, ako dosiahnuť zmysel života nie je možné vymedziť. V prvom rade by šlo o odobratie slobodnej vôle rozhodovať sa, a za druhé pokiaľ by človek konal len na základe pravidiel bol by pozbavený dôsledkov, ktoré z jeho konania vyplynú, pretože jeho konanie bolo na základe určitého pravidla. Situácie, ktoré človeka postretnú nemôžu byť podchytené nejakým morálnym kódexom či pravidlom, nie je možné toľko pravidiel vytvoriť pretože pre každého človeka je rovnaká situácia rôznou. Pomocou morálnych pravidiel sa človek ma snažiť nasmerovať svoje konanie k tomu, aby dôsledky z neho plynúce boli pozitívne pre väčšinu ľudí.

Človek má slobodnú vôľu, preto si môže so svojím životom naložiť ako uzná za vhodné a vytvoriť si zmysel života podľa svojich hodnôt, hodnôt, ktoré uznáva a o ktorých je presvedčený, že sú správne a dobré.

Na otázku o zmysle života, sa dá odpovedať na základe zodpovedania dvoch otázok: Kto som? a Kam spejem?. Na tieto otázky má snahu nájsť odpoveď aj bioetika. Aj na základe odpovede si môže človek nájsť svoj zmysel a pochopiť život aj smrť. Bioetika vykresľuje vo svojej teórii problémy chápania, prijatia či odmietnutia zmyslu smrti. Bioetika je disciplína, ktorá je však viac zameraná na prevedenie praktického do teoretického. V rámci bioetiky sa smrť ako taká zaraďuje k problémom tzv. thanatológií.

„Thanatológia je chorobný strach zo smrti. Je to náuka o smrti. Je väčšinou definovaná ako interdisciplinárny odbor o smrti a o všetkých fenoménoch smrti, ktoré sú s ňou spojené“ (Balogová, 2005, s. 158).

Smrť je istým spôsobom aj filozofickým problémom. Hlavne kvôli tomu, že smrť má zmysel v prípade prirodzeného alebo neprirodzeného ukončenia života, pretože sa dotýka človeka. Je zmyselná prirodzená alebo neprirodzená smrť? Malo by ísť hlavne o slobodnú vôľu v stanovovaní zmyslu smrti. Alebo rozhodovaní sa o tom, čo je pre človeka tým zmyslom. Pri zdôvodnení zmyselnosti či nezmyselnosti smrti, treba hľadať argumenty pre svoje tvrdenie o (ne -) zmysle smrti.

Zmysel života a smrti sa u každého líši, odlišnosti vychádzajú z toho, že každý človek uznáva iné hodnoty, žije v odlišných spoločnostiach a je inač vychovávaný, všetko sa odvíja od tejto determinácie spoločnosti. Spoločnosť je fenomén, ktorý je vytvorený človekom a práve človek človeka ovplyvňuje. Tým, že sa človek prispôsobuje vytvára spoločenstvo, v ktorom sa preferuje určité správanie, hodnoty pre danú skupinu identické.

Ale tým, že o svojom zmysle života premýšľame ešte neznamená, že sa tým nahrádza samotný život, ktorý je plný prekvapení. Zamýšľanie sa nad zmyslom ešte nenahrádza skúsenosť zmyslu. Skúsenosť zmyslu, je stav prežitý, nevyplýva z nášho myslenia, ale z nášho konania.

„Život môže nadobudnúť zmysel ľahko, ide len o vzťahy v ňom, náš život znamená že naši rodičia mali styk aspoň raz a od toho sa odvinula naša existencia. Zmysel života nekorení len v splodení a narodení, ale je celým tokom udalosti, ktoré ovplyvňujú náš život“ (Benatar, 2004, s. 66) Celý rad pôsobenia človeka v spoločnosti predstavuje určitý zmysel a nemusí ísť výlučne o zmysel nášho života, ale našou existenciou sa začal zmysel života iného.

Skúsenostnú podobu zmyslu života si musí „odžiť“ každý sám, ale nie tak, že sa bude izolovať od spoločnosti, práve naopak. Len tak človek pochopí zmysel života, keď naplnenie života je dosahované v spätosti s inými. Albert Schweitzer vo svojom texte Bázeň pred životom, spomína pár myšlienok v rámci dosahovania zmyslu.

„Svet, prenechaný nevedomému egoizmu je ako údolie ležiace v tme, len na vrcholkoch je jasno. Všetci musia žiť v temnote, len jeden smie na svetlo: človek. Len on smie spoznať bázeň pred životom, len on smie dospieť k schopnosti spoluprežívať, spolutrpieť, vystúpiť z nevedomosti, v ktorej sa plahočia ostatné tvory. Toto poznanie je veľkou udalosťou vo vývoji bytia. V ňom sa vyjavuje pravda a dobro, svetlo sa rozlieva nad temnotou, objavuje sa ten najhlbší pojem života – život, ktorý je zároveň spolužitím, kde jednotlivec cíti vlnobitie celého sveta, kde v jednotlivej existencii život ako taký dospieva k vedomiu seba samého...” (Schweitzer, 1993, s. 569-570).

Tým môžeme pochopiť, že človek má žiť v spoločnosti, pretože zmyslom života nie je žiť sám, ale realizovať sa v rámci spoločnosti. Uvažovanie o zmysle života a smrti vyjadruje to, akú hodnotu má pre nás samotný život a čo pre nás predstavuje smrť.

Celé ľudstvo žije v uponáhľanej dobe, kde človeku neostáva ani čas zamyslieť sa nad tým, aký zmysel máme a v čom vidíme zmysel nášho prežívania na tomto svete.

„Nie náhodou si práve v tejto dobe rozmachu a moci inštitúcii ľudské indivíduum uvedomuje - viac než kedykoľvek predtým - svoju osamelosť. I v zástupe môže byť človek osamotený, stratený, opustený až k zúfalstvu: môže byť iba nástrojom niekoho druhého, reťazovým článkom, môže len vyplňovať miesto a byť jeden z mnohých, „bez seba“, bez vyhranenia svojho „ja“ (Machovec, 2002, s. 84).

Človek sa aj v spoločenstve cíti osamotený, nevidí zmysel a preto pociťuje prázdnotu. Zo stereotypného, uponáhľaného života sa stáva len zlomok, ktorý sa rozpadáva. Je potrebné, aby sme v našom konaní mali aj etiku a morálku, aby nás mohla ovplyvňovať a aby sme život nebrali ako samozrejmosť, ale aby život pre človeka predstavoval výnimočnosť, ktorá mu bola daná a ktorú treba ďalej rozvíjať. Tým, že človek myslí a uvedomuje si seba samého je potrebné, aby sa k ostatným správal tak, aby videli zmysel v tom čo robia. Z toho plynie, že aj slovami tvoríme zmysel. Konanie človeka v tejto dobe je povýšenecké a je potrebné sa zamyslieť a pozastaviť, pretože inač zmyslom života nebude naše šťastie, ale čo najrýchlejší posun v oblasti vedy, techniky a podobne.

Vo všeobecnosti sa smrť pre človeka v tomto storočí stala niečím hrozným. Vyplýva to zo svetonázoru, ktorý prevláda. Hodnoty človeka sú individuálne, človek

stále myslí viac na seba. Ale čím je človek menší egoista, tým prirodzenejší a menej patologickejší je odchod, respektíve pochopenie odchodu z pozemského života. To, aké hodnoty uznávame nám uľahčuje priblíženie a pochopenie smrti a našej konečnosti. Tým, že sa hodnoty vo svete menia, mení sa aj postoj k životu a smrti. Avšak hodnoty musia byť stanovené tak, aby pre človeka predstavovali určitý zmysel a snahu o dosiahnutie dokonalejšieho, lepšieho bytia.

Všetko, čo sa deje okolo človeka je ovplyvňované vývojom, či utláčaním niečoho. Človek je však slobodná bytosť v myslení, a to akým smerom sa bude uberať je na ňom. Aj to, aký zmysel života a smrti si vytvorí, bude len jeho zmyslom. Človek rozhoduje o svojom živote a smrti, jedine čo ho ovplyvňuje je to, „čo si pripustí k telu“.

Morálny význam úvah o živote a smrti spočíva najmä v najdôležitejšom aspekte človeka a tým je vyrovnávanie sa s dočasným životom a smrteľnosťou človeka. Zmysel života a smrti riešil, rieši a stále bude riešiť vyrovnávanie sa človeka so svojou konečnosťou.

Otázka ohľadom ukončenia života sa otvára aj v problémoch spoločenského myslenia a k ním môžeme zaradiť interrupciu a eutanáziu. Obe tieto problémy v spoločnosti predstavujú svojim spôsobom ukončenie života. V druhom prípade ide o ukončenie života na žiadosť pacienta, no v prvom prípade sa o živote človeka rozhoduje iná osoba.

Eutanázia je problém, kedy môžeme hovoriť o kvalite života, ktorý daná osoba prežíva. Je pravdou, že každý život je hodný žitia za akýchkoľvek podmienok, avšak si myslíme že podstatným je aj udržanie ľudskej dôstojnosti a humánnosti v živote. Nemôžeme porovnávať život, ktorý je vitálny so životom človeka, ktorý sa považuje už len ako príťaž pre ostatných, preto je potrebné na eutanáziu sa pozerať nie len z lekárskeho hľadiska, ale aj z toho ľudského, ako aj hľadať iné alternatívy riešenia tohto problému.

V rámci eutanázie je potrebné hľadať tento zmysel, aby pacienti nemali pocit prázdnoty a aby svoj život žili a vnímali do poslednej chvíle ako výnimočnosť, nie ako prekliatie.

Či už život alebo smrť, obe sú súčasťou kolobehu života na zemi a je samozrejmé, že sa dotknú každej bytosti na tejto zemi. Život človeka však treba chápať ako dar, nie ako prekliatie a naopak smrť treba brať z vážnosťou a je potrebné, aby si človek uvedomil svoju konečnosť, a konal v živote tak, aby nikomu neubližoval.