Pre túto „modernú dobu“ je charakteristické všeličo – záplava informácií, škandály, katastrofy, globálne otepľovanie, či skôr ochladzovanie, odpor k autoritám, medializovanie, internet, sociálne spoločnosti, vyrovnávanie sa s vierou, globalizácia, ale aj obrovské zrýchlenie a popri získanej slobode i strata slobody... Na čo som sa sústredila ja?
Pracovné a rodinné prostredie – každý je akoby vnútorne zaneprázdnený svojimi problémami a o ostatné sa veľmi nezaujíma. Dospelí pracujú, aby uživili rodinu, deti a mladí študujú, aby neskôr opäť strávili väčšinu času v práci. Firmy absorbujú svojich zamestnancov – ak chcú byť mladí úspešní, alebo chcú zarobiť, pracujú dvanásť až šestnásť hodín denne, spĺňajú všetky požiadavky svojich šéfov, budujú kariéru a rodinu stíhajú akoby pomimo...
Ak zomrie človek, v práci ho jednoducho nahradia takmer zo dňa na deň – každý je nahraditeľný, no rodina ho bude nosiť v srdci navždy a tam zostane prázdne miesto. Napriek tomu sa akoby na rodinu zabúdalo, ľudia obetujú i svoje zdravie, aby boli v práci čo najlepší.
Vo väčších mestách pri výchove detí rodičov nahrádzajú opatrovateľky a matka s otcom (ak sa práve nerozvádzajú) ich vidia až v posteli. Keď sú deti staršie, rodičia by už možno mali čas, no deti o nich dávno stratili záujem. Sú zahltené darčekmi a všeličím, čo slúži ako záplata na výčitky svedomia rodičov. „My že sa o deti nestaráme ?, veď majú všetko“, okrem citu, lásky a porozumenia...A mladí z pohodlnosti pristúpia na túto hru – kontakt s rodičmi sa zmenil na poberanie finančných dávok.
Všetko je veľmi rýchle a rovnaké – míňame sa, zabúdame, nechceme vidieť svoje okolie, alebo všetkých vnímame plocho. Niekde sa strácajú medziľudské vzťahy a nežijeme ozajstne, lebo nepociťujeme a nemáme čas...