Všetko zlé je na niečo dobré... (Rozprávanie)

Všetko zlé je na niečo dobré... (Rozprávanie)

Bol prvý prázdninový deň. Iste si poviete, že toto bude len jeden z ďalších nudných príbehov, no, mýlite sa. Tento deň bol pre mňa iný ako ostatné a určite svojím spôsobom výnimočný.

Dnes sa mám prvýkrát stretnúť s mojím tatinom od rozvodu mojich rodičov. Viem, že sa teoreticky veľa nezmenilo, a že je to stále môj otec a navždy ním aj bude. Aj napriek tomu som pociťovala akési brušné vibrácie. Veď koho by to nechalo bez dajakých emócií?

Ako ste iste pochopili, zostala som bývať s mamou. Žijeme v skromnom byte v centre mesta. Pravdaže sme sa museli uskromniť, keď namiesto dvoch platov žijeme len z jedného, no to bol môj asi najmenší problém za týchto pár mesiacov sĺz prelievania, hádok a veľakrát nenávistného tresknutia dverí, od ktorého nastal pokoj, takže som vedela, že jeden z nich to nevydržal a odišiel.

Lenže keď sa vrátil, bolo počuť to isté. Slovo rozvodové konanie, bolo na dennom poriadku. Bohužiaľ, akoby som toho na pleciach nemala dosť, som jedináčik. Netuším, či to odo mňa nie je dosť sebecké, keď si uvedomím, že by to okrem mňa, prežíval ešte niekto iný, ale vyrozprávať sa niekomu, by mi fakt veľmi pomohlo.

Je to tak, nikdy som nemala a ani nemám dôverné kamarátky, vždy všetko vykecali a tak svoje problémy sú hlboko ukryté v mojej duši. Rodičom z pochopiteľných dôvodov nič nehovorím. Mamine by to nepomohlo, keby som sa citovo zrútila, a tak musím byť naďalej silná či chcem alebo nechcem.

Už dva mesiace žijeme jeden od druhého, no až teraz sme si našli čas stretnúť sa. Priznávam, mám obavy zo všetkého, čo dnešný deň prinesie.

Počujem zvonček a viem, že je to tu! Idem otvoriť a do dverí vstupuje vždy upravený a elegantný pán, presne taký, akého si ho pamätám... Nervozita razom prešla, veď sme predsa len jedna krv.

Večer ležím v posteli plná myšlienok a zmiešaných pocitov. Ale na druhej strane neskutočne šťastná, že som dnes opäť pocítila, čo je to mať rodinu.

Myslím, že som dospela k istému záveru. Netreba hneď vešať hlavu, ak sa nám do života pripletie niečo zlé alebo neočakávané. Uistila som sa, že ma obaja rodičia stále tak isto ľúbia a samozrejme, aj ja ich. Dokonca mám pocit, že za toto obdobie som výrazne dospela. Možno nie výzorovo, no emočne a psychicky dokážem zvládať situácie každodenného života.

A život predsa len nekončí jedným nevydareným manželstvom! Teraz už mám v tom konečne jasno! Nič nie je dôležitejšie ako mať oboch zdravých a šťastných, aj keď nie spolu žijúcich rodičov!

Takže nakoniec platí to staré, dobré známe: všetko zlé, je na niečo dobré!