Ako veda dopomohla k láske (Rozprávanie)

Ako veda dopomohla k láske (Rozprávanie)

Ahojte, volám sa Klára a chcem vám rozpovedať môj príbeh, ako som sa stala dôležitým tvorom pre nášho veterinára, ktorý k nám pred rokom zavítal. Neverila som, že pre tohto muža budem ozajstnou ropuchou a nie obludou, ktorou ma nazývajú už aj malé deti, lebo, vraj, nás ropuchy, nemajú veľmi v láske.

Jeho príchod bol veľmi nečakaný. Ihneď sa nasťahoval do chatky pod lesom. Všetko nám to vyrozprávala klebetnica vrana Maja. Že vraj: ,,Ten veterinár sa volá Juraj a prišiel preskúmať a liečiť zvieratká v našej dedinke. Zajtra príde aj jeho kolegyňa Mirka, aby mu pomáhala.“ Nikto z nás nevedel, čo má očakávať. Báli sme sa podísť a čo i len nakuknúť, čo sa v domčeku deje,

Juraj sa s vervou pustil do práce. Bádal, skúmal, meral, zapisoval... Objektom jeho záujmu sme boli my, obyvatelia nášho lesa. Bol to prvý človek, ktorý sa nás nebál a nevravel, že sme odporní. Svoj zážitok zo stretnutia s ním nám vyrozprával chrúst Aďo.

,,Neboj sa, chrústik, ja ti neublížim, potrebujem sa len pozrieť, či máš telíčko v poriadku,“ prihováral sa mu. Neverila som vlastným ušiam. Skutočne existujú ľudia, ktorí dokážu povedať aj malým tvorom milé slová?

Dni a mesiace utekali a Juraj s Mirkou sa venovali svojej práci. Najskôr preskúmali chrústa Aďa, potom lienku Betku, všetkých okolitých susedov a tiež mojich veľmi dobrých priateľov. Čím viac času prešlo, tým sa ma viac zmocňoval smútok, že nevyšetril aj mňa, ale veľmi rýchlo som tie myšlienky zahnala. Dúfala som, že môj očakávaný deň D predsa len príde. A on naozaj prišiel...

Juraj ma opatrne vzal do rúk a preniesol do veľkej miestnosti, v ktorej som sa od horúčavy skoro roztopila. Zrazu len vidím, ako na misku, na ktorej som sedela, posadil aj ďalšieho žabiaka. Žabiaka Miša. A to nemal robiť. Hneď ako sa usadil, prišlo mi zle. Mišo tak smrdel rybacinou, že som nakoniec stratila vedomie. Už som začula ako Juraj hovorí: ,,Dúfam, že jej ten presun a náš výskum neublížia...“

Chvíľku to trvalo, no nakoniec som sa prebrala. Viditeľne som tým urobila radosť najmä žabiakovi Mišovi. Ten si už chystal ľúbostnú reč, začal špúliť pery... No vtom ma vzal do rúk Juraj. Zachránil mi tým život. Nechcela som, aby si Mišo začal namýšľať, že som sa aj ja zamilovala. Ešte to by mi chýbalo! Ešteže nebýva v našej dedine. Juraj pokračoval. Hneď mi začal prezerať moje veľké ústa. Skoro som pukla od smiechu, veľmi ma to šteklilo. Juraj sa tváril vážne a diktoval Mirke rôzne čísla a cudzie pojmy, no ja som si zapamätala len tie posledné – čosi... a 27. Nevedela som, čo to znamená, ale dúfala som, že kvôli nim nebudem musieť jesť nejaké hnusné lieky.

V ambulancii som strávila hodinu a pol. Žiadne lieky mi, našťastie, nepredpísali, ale zato som dostala veľkú injekciu, z ktorej ma zadok bolel ešte dva dni. No dostala som za ňu, teda za to, že som všetky tie tortúry statočne vydržala, moju obľúbenú pochúťku – slimáky. A ešte čosi. Juraj ma jemne priniesol až pred dvere môjho močiara. „Uvidíme sa opäť pri ďalšom vyšetrení, zatiaľ si oddýchni,“ usmial sa a pohladkal ma na rozlúčku. Vtedy som pochopila, že v ambulancii budem pravidelným hosťom. No bola som rada, že dnes už žiadne vyšetrenie podstúpiť nemusím.

Hneď, ako ma chrúst Aďo zazrel, rýchlo dobehol a začal vyzvedať. Rozpovedala som mu všetko, čo sa za tento deň stalo, ale o Mišovi som necekla ani slovo. Bola som rada, že som ho po tej injekcii nezazrela, určite by mi to k mojej „poinjekčnej“ rekonvalescencii nepomohlo. A ráno? Ráno som pred domom našla misku slimákov. V mysli sa mi neustále vracala spomienka na žabiaka Miša, no dúfala som, že ho už nikdy neuvidím. Ale nestalo sa tak, pretože po chvíli sa objavil Juraj a opäť ma vzal do svojej ambulancie. A bol tam aj ON...

Celý natešený, že ma opäť vidí, sa začal vypytovať, ako mi chutili raňajky. Vtedy som si uvedomila, že tie slimáky neboli od Juraja. Povedal mi, že každé ráno má dovolené vyjsť z ambulancie na hodinu a využil ju na to, aby ma potešil – teda, dúfa, že ma potešil. Milé, nie? Veď dnes sa mi už nezdal taký škaredý a protivný a už ani tak nesmrdel. No, musím priznať, že ma to naozaj potešilo. Začalo vyšetrenie, ktoré aj veľmi rýchlo skončilo a Juraj ma opäť odniesol domov. Na Miša som celý deň ani nepomyslela, teda, iba trochu.

Podvečer som v schránke našla plagát s ponukou plesu, ktorú organizoval drozd Jakub. Ples obyvateľov nášho lesa sa mal uskutočniť už nasledujúci deň. Ja som ani veľmi netúžila ísť, no lienka Betka ma prehovorila, vraj, že to bude zábava. Tak sme šli. A hádajte, kto tam nechýbal! Môj (no teda ešte nie môj) žabiak Mišo. Hoci som si spočiatku vravela, že na parket nevstúpim za žiadnu cenu... Mišo sa však nedal odradiť. No čo som mala

V nasledujúci deň ma čakalo znovu vyšetrenie a ja som mala ďalší dôvod na stretnutie s Mišom. Bála som sa, že opäť dostanem injekciu, ale rozhodla som sa, že nech bude akokoľvek, vydržím to. Zdravie je len jedno. A Mišo tiež... Takto ubehli dva mesiace, s injekciami a parťákom Mišom. Zápal pomaly ustúpil, až mi jedného dňa Juraj veselým hlasom povedal: ,,Milá žabka, tvoje výsledky sú vo výbornom stave, a preto tvoja liečba dnešným dňom končí.“ Zľakla som sa, lebo to znamenalo koniec nielen stretnutiam s Mirkou a Jurajom, ale aj stretnutiam s Miškom. No ten sa nasťahoval do môjho močiara iba pár domčekov odo mňa, a tak sa Mirka s Jurajom iba potmehúdsky usmievali, že ich výskum bol úspešný a dosiahol svoj cieľ.

Tých pár mesiacov, čo som bola v spoločnosti Juraja a Mirky, som sa cítila veľmi príjemne. Zistila som, že pre lekárov nie sme žiadne obludy. Verím, že sa na našu čistinku vrátia čo najskôr, aby sme opäť mohli zažiť vysnívané dni, keď sme sa stali pre niekoho dôležitým tvormi. A čo ja a s Miško? Sme dobrými priateľmi a uvidíme, čo prinesie budúcnosť...